Stačí však stretnúť drobné chlapča v roztrhanom tričku, ktoré zdvihne pohľad a v rozžiarených očiach vidieť obrovskú chuť žiť. Napriek všetkému, čo musí denne preskákať, napriek osudu, hladu, parazitom, dedičnému biľagu vydedenca... Napriek smradu z blízkej skládky má v očiach túžbu, ktorá svieti ako letné slnko.
V jedinom pohľade na mikrosvet pekla na zemi je možné nájsť odpoveď, prečo a ako je nevyhnutné liečiť tieto vredy na svedomí spokojne žijúcej časti ľudstva. Sme jediný žijúci druh na Zemi, ktorý má silu, poznanie, prostriedky a cit, aby dokázal uľahčiť život príslušníkom vlastného rodu v menej priaznivých podmienkach.
Univerzálnou živou vodou je vzdelanie. Múdrosť, poznatky, informácie majú hodnotu zmeny. Nie je možné sadnúť si do školy špinavý, chorý a hladný. Treba vykopať studne. Čistá voda zmyje špinu, pripraví chutnejšiu polievku, zaleje vlastnoručne dopestované kvety, zeleninu, napojí kozu... Treba zaviesť očkovanie a zdravotnú starostlivosť v dostupných centrách, kde ošetria aj poradia. Dostupné informácie dajú návod na zmenu života k lepšiemu. Umožnia poznať vlastné telo, rozhodnúť o počte detí, lepšie zvládať choroby, podporiť zdravší spôsob života. Škola môže dať impulz chytiť sa práce dotovanej z drobných príspevkov na rozbehnutie malého podnikania. Len nájsť silu meniť veci okolo seba... Prelomiť múr nezáujmu a z tábora zúfalcov urobiť pozitívnu komunitu. Bez hnevu, averzie a s cieľom. Verím, že je to možné. Vedie ma k tomu energia v čiernych očiach, ktoré nemajú žiadny reálny dôvod, aby žiarili.
Empatia je kľúčom v zmene sveta. Jednotlivci z bohatého spoločenstva potrebujú porozumieť podstate ľudského šťastia. Je to jediná vec, ktorá sa množí rozdávaním. Nie je väčšia sila, ako je spojenie štedrých rúk.
Nikto nie je tak ďaleko, aby sme jeho tvár nevideli z blízka vo večerných správach a jeho trápenie sa nás nedotýkalo. To, ako sa vie spoločnosť postarať o svojich najslabších je mierou jej vyspelosti. Nie je možné akceptovať vylúčenie tisícov ľudí na okraj spoločnosti, bez nádeje na zmenu a s rodinným biľagom generačnej biedy. Hlad, parazity, podvýživa, choroby, násilie... Vadí nám to v Afrike, menej v blízkych osadách.
Riešením sú len projekty a pomoc. Pomáhame tým aj sebe. Samé od seba lepšie nebude, môže byť len horšie- pre všetkých.
Mali by sme však začať štatistikou. Každý projekt treba šiť na mieru potrebných. Vieme však koľko tých "potrebných" je?
