Určite je skupina ľudí, ktorej voda síce zničila domovy, ale ich predstavy o riešení situácie neuspokojí okrem finančnej hotovosti žiadna ponúkaná hodnota. Prevažná väčšina postihnutých bude však vďačná aj za iné veci ako peniaze.
U nás sa na tento druh pomoci formou second- handu díva ešte trochu cez prsty. Môj strýko, ktorý pracuje v Dánsku videl, ako to môže fungovať v praxi. Samosprávy majú vytvorené strediská, kde môžu občania odovzdať akékoľvek použiteľné vybavenie domácnosti. Strediská zamestnávajú ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou, ktorí tieto veci opravujú a kontrolujú. Následne si ich môžu iní ľudia kúpiť za malý poplatok, alebo ich dostanú grátis na preklenutie nejakej krízovej situácie. Dá sa tak dostať k nábytku, elektronike, textilu, dokonca aj porcelánu a hrncom.
Tento druh občianskej solidárnosti by dokázal naštartovať adresnú pomoc skutočne odkázaným. Každá strata bolí, ale zdá sa mi normálne pomáhať hlavne ľuďom, čo si sami pomôcť nedokážu. Zbierky ani štátna pomoc nie sú na odškodňovanie a úplné zahojenie strát. Obávam sa, že toto bude hlavný moment napätia v miestach postihnutých povodňami. V médiách čoraz častejšie zaznievajú slová o odškodnení podľa výšky straty.
Možno je čas začať rozprávať o číslach a možnostiach. Ináč potopa dopadne na spoločnosť ako atmosféra okolo nebankových subjektov. Je nepríjemné, hlavne pred voľbami, zaujať stanovisko, že nezáleží na výške škody, lebo na jej úplné uhradenie pre každého postihnutého určite prostriedky nebudú, ani keby sa solidárne poskladala celá krajina. Dá sa pomôcť zrejme len preklenovacou finančnou a materiálnom pomocou, ktorá naštartuje, podrží, ale v zásade sama o sebe nič nevyrieši. Len je hrozné povedať to toľkým nešťastným ľuďom.
