Starosta jednej z ohrozených obcí už avizoval snahu sociálne slabších skupín organizovať nájazdy na domy evakuovaných obyvateľov. Nič zvláštne. Deje sa to aj inde vo svete. Z tohto dôvodu ľudia odmietajú opúšťať svoje domovy aj keď im hrozí nebezpečenstvo. Sú rozhodnutí brániť svoj majetok aj za cenu ohrozenia vlastného života. V podstate je takáto taktika prejavom nedôvery k spoločnosti, ktorá ich nedokáže dostatočne chrániť. Najviac reálnej práce v tejto dobe odvádzajú starostovia obcí, ktorí majú na to paradoxne najmenej možností a prostriedkov.
Množstvo iných politikov z vyššieho levelu sa len cielene potuluje po zatopených územiach s prázdnymi rečami a minimálnou skutočnou snahou pomôcť. Miesto intenzívnej snahy reorganizovať finančné zdroje na republikovej úrovni, hľadať rezervy materiálnej pomoci, intenzívne lobovať na využití európskych fondov nastavených zatiaľ na iné parametre škôd, vidíme v médiách smiešnu promenádu v nepremokavých vetrovkách, ktorá skôr zavadzia, ako by prospievala.
Rovnako chrapúňsky sa správajú poisťovne, ktoré dali zreteľne najavo, že ich cieľom nie je poistenie rizika, ale iba poistenie vlastného zisku. Veľká voda zatiaľ nevyvolala ani inde normálnu vlnu občianskej solidarity, ktorá združuje prostriedky na pomoc zaplaveným oblastiam. Ani v jednej televízii nevidím pri spravodajstve o povodniach čísla účtov pre postihnutých. Profesijné komory sa tiež asi nepretrhli na výzvu, ktorá zúfalo žiadala statikov, aby prišli v devastovaných svahoch posúdiť prasknuté domy nech si ľudia zachránia, čo im v tom dopustení ešte zostalo.
Keď prejde voda, bolo by treba vyvolať diskusiu nie len o materiálnej pohrome, ale aj o morálnych dilemách, ktoré povodne na Slovensku vyplavili. Ja však ani nepochybujem, že v niektorých zaplavených oblastiach by už teraz boli podnikaví jedinci schopní kolíkovať parcely pre výstavbu nových rodinných domov... Tí malí rabovači nie sú totiž tak neprekonateľní problém. Na ten by mala stačiť polícia, vojsko a rýchle tvrdé súdy.
