Zatiaľ je ich správanie v nešťastí menej podobné na to, čo sme videli v správach po Katrine v USA, alebo aj povodniach na Slovensku... Jediné, čo rezonuje rovnako je obviňovanie úradov, inštitúcií a vlády že informuje málo, nezrozumiteľne, nespoľahlivo, klamlivo a alibisticky. Niektoré servery ale informujú, že mnohí ľudia začali viac veriť vzájomnej informovanosti cez web a vyzývajú sa k úteku z postihnutých oblastí. Situácia zrejme prerástla únosnosť aj vysoko disciplinovanej Japonskej spoločnosti.
Napadlo ma, ako by sme pri podobnej situácii obstáli u nás. Dokázali by sme sa deliť o potraviny, nerabovať, myslieť na iných ak nám ide o vlastný krk? Vedeli by sme kde sú naše bezpečnostné kryty, evakuačné miesta, prostriedky civilnej ochrany? Verili by sme úradom a vláde? Majú tieto inštitúcie nárok na našu dôveru, sú pripravené, zvládli by to? Individuálne vieme, kde sú naše ľudské rezervy pomôcť si sám a až od ktorých hraníc by sme čakali pomoc záchranných zložiek? Dokázali by naše médiá primerane informovať ak väčšina ich doterajšieho vývoja je o senzáciách, krvi a extrémoch?
Naozaj neviem. Na množstvo z týchto otázok si odpovedať nedokážem. Japonci majú moju úctu a obdiv. My môžeme len dúfať, že sled takých nešťastí našu krajinu nikdy nepostihne. Som rád, že zatiaľ neviem odpovede na svoje pochybnosti. V kútiku mysle mi však vŕta červík , že pripravenosť obyvateľov Slovenska by mali zodpovedné inštitúcie viac preveriť. Civilná ochrana nie je v médiách práve najzhovorčivejší účastník.
