Dievčatá sa snažia, čo sa dá. No útrapné postávanie vo vagónoch skôr provokuje časť pasažierov k sexistickým poznámkam, ako k nejakej zmysluplnej konverzácii na krátenie času. Ponúkanie skromnej dennej tlače vlakušky nespasí, lebo to robia stánky na stanici adresnejšie k vkusu zákazníka. Na zbieranie fľašiek a smetí po pasažieroch sú však dievčatá príliš exkluzívny personál a táto činnosť je vlastne jediná, ktorá im prischla. Ešte aj pri objednaní kávy hrajú skôr úlohu poslíčka, či dlhonohého mobilného telefónu pre stewarda s pojazdným stolíkom.
Bola medializovaná správa, že na vlakušky dávajú železnice mesačne 10 tis Euro. Každý cestujúci by však určite radšej uvítal za tie peniaze rovnaký počet upratovačiek na zasvinené toalety a zaprášené vozne. Nemuseli by byť ani tak pekné, minisukňové a mladé. Stačili by tie, zatiaľ nezamestnané a šikovné so zmyslom pre sviežu vôňu a ligotavý nerez. Ak by ich zobrali z úradu práce, ešte by im štát aj prispel. To by však nezarobila žiadna upratovacia firma, ani projekt na propagáciu priblíženia sa železníc k cestujúcim prostredníctvom výhradne ženského šarmu, lebo „vlakuša" v kraťasoch som medzi nimi nevidel. Tiež dobré pripojenie na internet by bodlo viac, ako tlačené novinky. Železnice robili medzi cestujúcimi niekoľko ráz anketu o preferenciách ich potrieb vo vlakovej preprave. Stačilo by, ak by miesto vlakušiek podchytili priority, ktoré sa vždy začínali čistotou a technickým vybavením.
