Nechápem však jednu vec. Prečo o niektoré jaskyne neprejavuje finančný sektor záujem.
Na porovnanie stojí príklad jaskýň: Domica ( Slovensko) a Baradla ( Maďarsko). Sú spojené a zároveň oddelené mrežami označujúcimi štátnu hranicu.
Na Slovenskej strane tejto jaskyne je len „samotná“ jaskyňa s vchodom v ktorom sa nachádza aj obchod s darčekmi a nejakým občerstvením. Pred budovou rovno cesta a výhľad na budovy zúfalo prosiace o pomoc.
Pamätám sa, keď ešte slúžili na ubytovanie. Keď som bola malá a boli sme tam na výlete zo školy, tak tam ešte fungovala reštaurácia. Teraz nič, vôbec nič. Kde je problém? Jaskyňa v ktorej sa v minulosti natočila aj rozprávka Soľ nad zlato upadá do zabudnutia......
Nehovorím, že tam nechodia turisti chodia, ale mohlo by ich chodiť viac, a keby tam bolo niečo vybudované tak by sa tam určite radi vracali...Nejaké ihriská pre deti, ubytovanie ( príroda je tam naozaj krásna, veď sa tam nachádzajú aj Kečovske škrapy, a nezabúdajme, že jaskyňa sa nachádza v srdci Slovenského krasu....)
Pre porovnanie Maďarská strana. Už cca dvadsať metrov pred vchodom vidno krásnu zeleň plnú atrakcií pre turistov ako napr: hojdačky, chatky, reštaurácie, obrovský peň stromu ( ktorý mimochodom super dotvára atmosféru relaxu...), hotel a mnoho iných.
Milujem obe tieto jaskyne a mrzí ma, že pri pomyslení na tú našu mi ide srdce roztrhať. Prečo je to tak? Kladiem si túto otázku už roky, ale ako keby som ju len hádzala do vetra. Odpoveď už dávno neprichádza. Občas mám pocit, že nevieme predať to čo je krásne a pritiahnuť tam viac ľudí. A potom že prečo je na tom cestovný ruch tak ako je...
Už onedlho zas budem dýchať čerstvý vzduch jaskýň a nechám sa obklopiť krásami stalagnitov a stalagtitov.
