Môj prvý pohľad patrí oknu. Jasná, zas prší a to je august. Nič sa od včera nezmenilo.
Som z toho celá zúfalá. Mám rada dážď, ale nie v strede augusta a nie tri dni v kuse. SAKRA!!!!
Znova niekoho hore nejaký expert naštval a tak na nás spúšťa hektolitre vody. Prosím, priznajte sa, kto to bol. Odpustím, len nech už svieti slnko. Nech má hrejú a hladkajú teplé lúče slnka po tváričke a vlasoch....
Pôjdem si radšej ľahnúť. Budem dúfať, že ma ráno zobudia lúče slnka.
... že sa postavím k oknu a poviem si: » Tak dnes by to konečne šlo....«
... že si konečne oblečiem tú novú sukňu, ktorú som si kúpila a ešte stále stojí v skrini, pretože neprišla jej chvíľa
...že po ceste do práce sa budem usmievať od ucha k uchu
...že ma slnko dokope k tomu, aby som na Šuberta ráno skríkla: » Dobré ránko bloger!«
...že budem mať vznikajúci deň
Už sa nechcem tváriť celý deň ako zdochlyna
...že to tak bude???
Ďakujem
