Ahoj neznámy!
Rozhodla som sa napísať Ti, pretože Ti musím pár vecí povedať. Povedz mi sakra, prečo ma prenasleduješ ako duch. Hm?? Na každom kroku cítim Tvoj pohľad, Tvoj dych...A prosím Ťa už nefajči toľko, lebo smrdíš. Ja som už nadobro prestala ( snáď )....
Vieš čo je najhoršie? Že Ťa vôbec nevidím. Neviem kto si....
Roky blúdiš v mojom tesnom okolí. Keď treba kopneš do mňa, keď treba vyfackáš ma ako nič. Sú situácie kedy ma objímeš, lebo vieš ako mi je nanič. Volať mi nevoláš, neesemeskuješ, nerozprávaš...
Už by som rada po toľkých rokoch spoznala Tvoju identitu, a išla si len tak sadnúť s Tebou na pivo a prebrala všetky najnovšie drby zo sveta. Okritizovala pripravované reality show, pretože mi už lezú na nervy, a predsa sa od nich neviem odtrhnúť. Aj Ty to sleduješ? Myslím, že áno. Keďže sleduješ môj každý krok, tak určite.
Možno by som urobila o Tebe nejaké dobré fotky. Veď čo, možno by si sa presadil v modelingu, alebo zbalil nejakú peknú neznámu ...
Som si istá, že si chlap. Také hrozné kopance, aké dostávam od Teba, môže realizovať len chlap...:o)
Aj dnes ráno, išla som do práce pešo. Dlhá a strastiplná cesta, ale vieš čo, aspoň som si vyvetrala hlavu. Si myslíš, že som necítila tie tiché kroky za mnou? Cítila!
Len keby som Ťa už konečne videla...
Chcela by som sa Ti poďakovať, že si. Vieš, párkrát si mi zachránil život. A ešte by som Ti povedala, že si fajn, a že Ťa aj napriek tým kopancom mám rada...
