Dostala som pracovnú ponuku. Nástup o tri týždne. Predsa nevyužijem posledné vzácne voľné chvíle sediac doma so založenými rukami. Už dlho som premýšľala nad Vipassanou, meditačným kurzom, kde človek nemôže komunikovať, alebo mať akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom. 10 dní v tichosti, bez mobilu, internetu či knihy, kde sa vstáva sa o štvrtej ráno a medituje približne desať hodín denne. V zhone každodenných povinností som na takýto “výstrelok” nemala čas. Tentokrát som však neváhala.
Na stránke Vipassany - www.dhamma.org som si vyhľadala kurzy, ktoré mali voľné kapacity v rámci mojich obmedzených časových možností. Výsledkom boli dve možnosti - Nepál a Mongolsko. Píšem do oboch meditačných centier, z Nepálu sa však ozývajú skôr. O dva dni na to kupujem letenky a na tretí už lietam nad vrcholmi najmajestnátnejších hôr sveta - Himalájí. Viem, môže to znieť príliš extrémne, no väčšinu mojich najvzácnejších zážitkov v živote priniesli práve spontánne rozhodnutia.
Koho viac zaujíma technika meditácie, ako jej priebeh či filozofické rozpravy o budhizme, kľudne preskočte sem: ---!!!!!!--- v rámci toho článku.
Cesta
V noci prilietam do Kathmandu a už ráno o piatej ma čaká 7-hodinová jazda autobusom po serpentínami popreplietanej ceste do Pohkary. Cesta je síce krkolomná, plná indických trúbiacich nákladniakov a na mnohých miestach dosť nebezpečná, no ostávam fascinovaná prenádhernými scenériami Himalájí, usmievavými deťmi v školských rovnošatách kráčajúcimi dlhé kilometre zo školy do svojich domovov, nepálskou prírodou a pokojom, ktorý tento kraj sveta vnáša do každej duše.
Okolo 13h prichádzam do centra blízko jazera Bengas, ktoré je umiestnené na úpätí hory vo vnútri pralesa, kam nevedie žiadna príjazdová cesta. Keď vystúpim z autobusu a pred sebou vidím lesnú kamenistú cestičku vedúcu do neznáma, rozbúcha sa mi srdce. Som tu. Zvládnem to?.
Príchod
Dotrekujem na miesto celá spotená a vzrušená z toho, že som ešte pred pár dňami ani netušila, či sa mi sem podarí dostať a pomaly sa zoznamujem so svojimi spolu-pútnikmi, ktorí sú z kútov celého sveta. Dodo z Gruzínska mi je hneď sympatická, rozosmeje sa už pri predstavovaní vlastného mena. Spoznávam aj ľudí z Hong Kongu, Belgicka, USA, Taiwanu, Indie, Kolumbie, Holandska, Kanady a mnohých ďalších krajín. Ja som jediná Slovenka. A pravdepodobne aj jediná, ktorá sa len kvôli kurzu, teperila cez pol sveta.
Po prihlásení sa a odovzdaní všetkých osobných vecí, vrátane pasu, mobilu a peňaženky, nás starší študenti, vedú do našich izieb a vysvetľujú základné pravidlá, ktoré je nutné dodržiavať počas kurzu. Napríklad kedy máme meditačné prestávky, čas obeda, ako postupovať v prípade nejakých ťažkostí či v ktorých hodinách bude k dispozícii teplá voda.
Vojdem do malej kajutky, kde je matrac asi taký pohodlný ako karimatka v stane :D a pomaly sa zoznamujem s okolím a študentkami, ktoré sa taktiež vydali na toto nevídané dobrodružstvo.
Je nás dokopy asi tridsať, pričom muži aj ženy sú od seba striktne separovaní. Máme oddelené ubytovne, jedáleň a dokonca aj očný kontakt s kýmkoľvek je počas celej meditácie zakázaný. Vídame sa len v „Dhamma hall“ – v sále, kde spoločne meditujeme. Bývame na kopci s neskutočným výhľadom na jazero, pohoria a Annapurnu. Sme obklopený faunou a flórou typickou pre prales – opice, motýle, vtáky, jašterice, a všakovaká háveď-neháveď.
Už v nultý deň máme po večeri prvú meditáciu – trvá hodinu. Musím sa priznať že, v živote som reálne nemeditovala, ak sa nepočíta “guided meditation” na YouTube. Každý sa dozvedá svoje miesto na základe čísla, ktoré mu pridelia, a to isté miesto potom používa aj v jedálni po zvýšok kurzu. Moje číslo je C2, čo v nepálskej angličtine znie ako slovenské „si tu?“. Zdá sa mi to veľmi príhodné, vždy mi to má pripomenúť, že mám žiť v prítomnosti, tu a teraz.
Všetci sa posadíme na naše priradené vankúšiky v “Dhamma hall” a začíname meditovať. Prejde 15 minút a mne to pripadá ako 2 hodiny. Po 45-tich minútach sa mentálne bijem do hlavy :D a rozmýšľam, do čoho som sa zas dobrovoľne namočila a ako tých 10 dní reálne prežijem. Po príchode do izby zisťujem, že moja spolubývajúca, Indka, zabudla zavrieť dvere a na posteli mi sedí žaba o veľkosti päste. Mám chuť vykríknuť, ale našťastie sa v zápätí uvedomím, že nemôžeme ani len rozprávať, nie to ešte kričať. Pohotovo beriem do rúk tašku od topánok a kladiem ju pred žabu. Žabička, tak ako som od nej očakávala, skočí priamo do nej a ja ju bezbolestne opäť vypúšťam do pralesa.
Prvý deň
Ráno ma budí staršia študentka baterkou. Mal ma zobudiť gong, ktorý nás upozorňuje na prestávky, koniec prestávok, obedy, večere, atď., ale keďže je v Nepále monzúnové obdobie, leje ako z krhly a ja som ho v dunení dažďových kvapiek prepočula. Rozliepam oči a snažím sa zorientovať, no keďže je 4:27 a o 3 minúty začína prvá meditácia, oplachujem tvár, chvátam po dáždniku, baterke a zmätená bežím do meditačnej miestnosti. Väčšina ľudí je už pohodlne usadená na svojich stanovištiach a iba pár oneskorencov dobieha. Nakoľko je u nás na Slovensku fakticky pol jednej ráno, moje telo štrajkuje. Nechce byť hore, odmieta si vyčistiť myseľ a křčovito túži po spánku. Vonku leje bez prestania. Do miestnosti vstupuje náš učiteľ a vo svojom bielom odeve začne bez slova pokojne meditovať. Premáham sa nezaspať, a vnútorne si strašne nadávam. Vďaka takmer 24 hodinovému letu vo vymrznutých lietadlách a spánku po letiskách som prechladla. Začínam sopliť, bolí ma hlava, kýcham, hanbím sa.
Nechcem predsa vyrušovať ostatných pri ich meditácii. Moja choroba nepoľavuje ani ďalšie dva dni. Vstávam s teplotami a pocitom bezmocnosti. Celé dni prší a vlhkosť pralesa mi k vyliečeniu nepomáha. Dopujem sa tabletkami proti teplotám a bolesti. Vonku je okolo 35 stupňov a všetci chodia v žabkách vrátane mňa. Spomeniem si však na mamičkovské staré známe – “daj si ponožky lebo prechladneš!!”. A naozaj, navliekam ponožky do sandál ako pravý Čechúň a choroba začína ustupovať.
Rozvrh:
04:00 Ranné prebudenie - zvonček
4:30 - 6:30 Meditácia
6:30 - 8:00 Raňajky
8:00 - 11:00 Meditácia
11:00 - 12:00 Obed
12:00 - 13:00 Odpočinok a rozhovory s učiteľom
13:00 - 17:00 Meditácia
17:00 - 18:00 Prestávka na čaj
18:00 - 19:00 Meditácia
19:00 - 20:15 Večerný prednáška
20:15 - 21:00 Meditácia
21:00 - 21:30 Rozhovory s učiteľom
21:30 Odobrať sa do svojej izby - zhasnúť a spať
Po dvoch hodinách rannej meditácie sú raňajky. Každý sa snaží čo najrýchlejšie dojesť, aby sa ešte na chvíľu prespal, vrátane mňa. O 9:00 začína ďalšia meditácia a o 11:00 je podávané posledné teplé jedlo dňa. Po obede utekám rýchlo do sprchy, lebo vtedy púšťajú teplú vodu, čo v skutočnosti znamená studenú, namiesto ľadovej. V sprche ma väčšinou čaká pavúk o veľkosti dospelej mužskej dlane a pár komárov. Trochu sviežejšia začínam najdlhšiu meditáciu dňa, ktorá trvá od 13:00 do 17:00, s dvoma prestávkami. O piatej dostávame čierny čaj s mliekom, niečo podobné slovenským burizónom, jeden malý sladký banánik a ⅖ jablka. Nie 2/4, ale naozaj ⅖. Jedlá sú striktne vegetariánske. V rámci kurzu nemôžeme zabiť akúkoľvek bytosť, kradnúť, klamať, musíme sa zdržať sexuálnej aktivity či používania omamných látok. Striktná separácia, absencia verbálneho aj očného kontaktu či konzumácia vegetariánskych pokrmov nám v tom vo veľkom napomáha. O 19:00 začína najobľúbenejšia časť dňa – večerný discourse, kde nám S. N. Goenka, zakladateľ Vipassana centier, vysvetľuje techniku meditácie ako aj filozofiu budhizmu. O 21:00 máme možnosť poradiť sa s učiteľom, v prípade, že sa nám niečo nedarí a o 21:30 je väčšina z nás už dávno vo vodorovnej polohe vo svojej izbe. Ja zvyčajne odchádzam medzi poslednými, lebo stále mám plné priehrštia otázok, ktoré učiteľ vždy s pokojom Angličana a s láskou zodpovie.
---!!!!!!---
Meditácia
Čo sa týka meditácie ako takej, posnažím sa opísať postup učenia techniky, ktorú rozvinul a dal do povedomia ľudstva Siddhārtha Gautama – známy ako Buddha (aj keď buddhom sa môže stať ktokoľvek, keďže buddha je stav mysle – osvietenie – a nie náboženský titul).
Počas prvých troch dní meditácie sme sa snažilii sústrediť na vlastné dýchanie. Mali sme ho pozorovať, no nijak ho neovládať, nesnažiť sa dýchať plytko či hlboko, len ho nechať vedome plynúť. Keď sme sa nad niečím zamysleli a myseľ nám „zablúdila“, nemali sme sa za to mentálne trestať, ale pokojne a bez výčitiek sa vrátiť k pozorovaniu dychu.
Prvý deň bolo až smiešne zisťovať, aký je človek neschopný zastaviť tok myšlienok, ktoré prichádzali bez ladu a skladu. Cítila som sa ako obeť vlastných myšlienok, ktorých spleť som nedokázala ovládať. Druhý deň to už bolo lepšie, aj keď som stále nedokázala upokojiť svoju myseľ. Tentokrát sa myšlienky viac venovali prítomnosti a snahe pochopiť správnu techniku meditácie. Zmyslom sústreďovania mysli na dych bolo jej ostrenie. Akonáhle bola myseľ schopná vypustiť myšlienky, a dosť koncentrovaná na to, aby dokázala bez prerušovania pozorovať len jednu činnosť – dych, bez toho aby, k tomu mala akékoľvek „komentáre či postrehy“, bola dostatočne pripravená na skutočnú Vipassanu.
Tá spočívala v tom, že trikrát denne sme sa počas meditačného bloku nemohli jednu celú hodinu vôbec pohnúť. Prečo? Lebo duša je ako voda v pohári, keď sa pohne pohár (telo) aj voda (duša) stratí svoju rovnováhu. A čo príde, keď hodinu sedíte vzpriamene na zemi? Fyzická bolesť, ktorá je znásobovaná vnútorným dialógom a zmesou myšlienok, spomienok, výčitiek, predstáv a túžob, pred ktorými často neviete uniknúť.
Od tretieho dňa sme sa mali zamerať na pomyselný trojuholník medzi nosom a hornou perou a pozorovať čokoľvek, čo na tejto ploche vnímame. Či už je to vzduch, chlad, teplo, alebo aj jemnejšie vnemy ako vibrácie, chvenie, šteklenie a pod. Postupne sme túto oblasť rozširovali na všetky časti tela. A dôvod? V našom tele sa neustále vytvárajú biochemické reakcie. Naša myseľ by mala byť natoľko jasná, aby ich dokázala identifikovať. Prečo? Lebo čokoľvek, čo zažívame, či už pozitívne alebo negatívne spustí určitú reakciu v našom tele. Keď sa rozčúlime zrýchli sa nám dych, keď sme vzrušení, rozbúcha sa nám srdce. Meditácia nám pomáha tieto stimuly rozpoznať už v zárodku a učí nás na ne nereagovať. A prečo by sme chceli zastaviť nekonečný kolobeh akcie a reakcie?
Lebo keď sa naučíme nereagovať na podnety a zastavíme svoju podvedomú automatickú reakciu už v zárodku, pretrhneme tak svoje zaužívané vzorce správania, oslobodíme sa z blúdneho kruhu a opäť sa staneme vedomými pánmi svojich rozhodnutí.
Ďalším podstatným uvedomením je fakt, že nič na svete nie je permanentné, nič netrvá večne.
Čokoľvek, čo sa v našom živote deje, raz pominie. Aj to dobré obdobie raz odíde, ale zároveň ani to zlé nebude trvať večne. Preto by sme sa ani na jedno ani na druhé nemali príliš upínať. Keď sa nám v určitej fáze nedarí, nemali by sme to veľmi „prežívať“ a utápať sa v depresiách. Aj táto etapa bude vystriedaná lepšou, keďže všetko sa prebieha v cykloch a nič netrvá večne.
Keď sa prestaneme sužovať momentálnou životnou situáciou – ktorá v podstate nevystihuje nás život, iba našu súčasné rozpoloženie (aj keď to tak v tom momente nevnímame a nechceme si priznať) a prijmime prítomnosť a súčasnú realitu takú aká je, bez výčitiek, sužovania či prílišnej eufórie, tak sa oslobodíme od kolobehu emócií, ktoré nami zmietajú ako na horskej dráhe.
Keď dokážeme rozpoznať na našom tele, ako na nás pôsobia vonkajšie okolnosti ale aj vlastné myšlienky a nepodľahneme im, staneme sa skutočnými pánmi vlastného života a reakcií naň.
Podstatou tejto techniky meditácie je prelomiť neustály kolobeh akcie a reakcie. Keď prestaneme reagovať na podnety (či už vonkajšie alebo vnútorné) nemôžu nám ublížiť ani nás nijak vyhodiť z rovnováhy.
Meditácia neznamená potláčať myšlienky. Predsa keď myslíte na to, že nechcete myslieť, tak opäť myslíte, však? Podstatou je pravý opak. Vnímať myšlienky, ale neidentifikovať sa s nimi. Naučiť sa všetko prijať tak, ako to je. Nesúdiť, nereagovať. Vedome sa rozhodnúť byť šťastný, tu a teraz, bez ohľadu na okolnosti.
Jeden príklad dobre známy každému: Stojíme v rade pred pokladňou v supermarkete už niekoľko minút a rad sa takmer nehýbe. Namiesto toho, aby sme tam desať minút stáli a rozčuľovali sa nad spomalenou predavačkou, ľuďmi, čo majú plné košíky či tými, čo vyberajú peňaženku až keď majú všetky potraviny spokojne uložené vo svojich taškách a vytvárali v sebe nervozitu, zlobu, hnev a podľahli bezmocnosti situácie, v ktorej sme sa ocitli – stačí si „uvedomiť“, že aj táto situácia raz pominie. O 15 minút som vonku tak či onak. Nie je potrebné vytvárať v sebe negatívne emócie. Nijak si nimi nepomôžeme, len sami seba dostaneme do stavu naozaj zbytočného stresu a napätia. Prijmite momentálnu situáciu ako fakt a odosobnite sa od nej.
Nenechajme sa ovládať vlastnými myšlienkami – naučme sa ich regulovať.
Ďalšou podstatnou myšlienkou budhizmu je žiť v prítomnosti.
Mnohí z nás nežijú v prítomnosti. Prítomnosť je vnímaná len ako prostriedok k nejakému „dôležitejšiemu bodu“ v budúcnosti. Máme tendenciu vnímať budúcnosť ako „svetlejšiu, lepšiu” (dovolenka) ako naša súčasná situácia alebo z nej naopak máme obavy (dôležité pracovné stretnutie), čo nám v prítomnosti spôsobuje stres a neistotu.
Prečo prežívame budúce zážitky už teraz, keď nemáme prostriedky na to, aby sme to mohli v prítomnosti ovplyvniť?
Netrápte sa problémami zajtrajška. Urobte všetko preto, aby ste ich mitigovali. Ale ako náhle to spravíte, tak sa nimi už viac nezaťažujte. Vedzte, že ste urobili všetko, čo bolo vo Vašich silách a s pokojným vedomím sa postavte danej situácii.
Čeľme problémom v momente keď prídu, no nevenujme im viac energie ako je potrebné. Nič okrem prítomného okamihu neexistuje. Neexistuje ani minulosť ani budúcnosť. Minulosť existuje len v našej mysli, vďaka pozornosti, ktorú jej venujeme. Keď si nejaký minulý zážitok neustále prehrávame v mysli a porovnávame ho so súčasnou situáciou, tak sami seba uvádzame do zbytočného zármutku a ľútosti. Z minulosti sa, áno, musíme poučiť, ale určite na nej nemôžme lipnúť či sa ňou sužovať. Už ju neovplyvníme, nemíňajme teda svoju čas a energiu. Nepomáhame si.
Na druhej strane, sme často príliš zameraný na budúcnosť. Máme sny, plány, ciele no spravidla pocit, že bez ich realizácie nebudeme úspešní, hodnotní či šťastní. A v momente, keď dosiahneme naše ciele, máme tendenciu sa uspokojiť len na chvíľu. Budem šťastný, keď skončím školu, keď sa odsťahujem od rodičov, keď si nájdem prácu, keď si nájdem partnera, keď si založím rodinu, keď dostanem hypotéku, keď splatím hypotéku, keď sa deti odsťahujú, keď budem na dôchodku, keď....?
Opäť zabúdame žiť v prítomnosti, ktorá skutočným kľúčom k vysnenej budúcnosti. Keď sa rozhodneme byť šťastní tu a teraz, budúcnosť nemôže byť iná. Venujte maximum pozornosti prítomnosti a už nikdy nemusíte pochybovať o budúcnosti.
A ako Vám meditácia pomôže vnímať vnemy bez toho aby ste na nich nutne reagovali? Vnímali realitu bez toho aby Vás to vyviedlo z rovnováhy? Zo začiatku, cez bolesť.
Keď človek sedí hodinu bez pohnutia, bolesť ho neminie. Bolia Vás kolená, slabiny, chrbát, ramená, stehná a Vy sa ocitáte v kŕči, z ktorého niet úniku. Zo začiatku je tá bolesť tak neúprosná a všadeprítomná, že neviete myslieť na nič iné. Odpočítavate minúty a sekundy do momentu, kedy sa opäť budete môcť uvoľniť alebo aspoň trochu pohnúť. Tá bolesť Vás ovláda a úplne pohltí. No postupne sa cez ňu naučíte, že nič netrvá večne. Ani tá bolesť nie. Tak prečo sa na ňu upínať? Prečo jej prikladať väčšiu váhu ako je potrebné. Meditácia nás učí si tento vnem, v tomto prípade bolesť, uvedomiť a prijať ako fakt. Nemôžeme dovoliť aby zahltila našu myseľ a determinovala naše rozpoloženie. Bolesť tam teraz je, no o hodinu už nebude. Je potrebné ju rozoberať, trpieť ňou a zameriavať sa na ňu, keď o hodinu si na ňu nespomenieme?
A tak to je aj so životom/životnými situáciami. Musíme udalostiam a momentálnym pocitom prikladať väčšiu váhu, akú skutočne majú?
Nič netrvá večne, netrpte viac ako musíte, lebo po každej noci, príde znova ráno. Keď nenájdete pokoj v sebe teraz, tak sa Vám to nepodarí ani potom. Aj keď bolesť (situácia) pominie, stále na ňu budete myslieť a utápať sa v nej ako keby to bolo Vašou prítomnosťou. Sami si vytvárate skutočnosť tým, z akej perspektívy sa na ňu dívate.
Vnímajme každý moment taký, aký je – prchavý. Užívajme si tento moment, túto chvíľu, lebo za chvíľu pominie.
Čo ma naučilo 10 dní tichej meditácie a prečo by ste na ňu určite mali ísť?
Vipassana dáva príležitosť odtrhnúť sa od kolobehu každodennej reality, zahĺbiť sa do seba a spoznať vlastnú myseľ, tak ako nikdy predtým. Zastaviť sa. Utíšiť sa. Spomaliť a uvedomiť si, či je to, čo teraz momentálne prežívam skutočne také dôležité, aby to zaťažovalo celú moju bytosť. Už viac nehľadajme mimo seba, čo alebo koho by sme mohli získať za účelom uspokojenia. Všetko čo potrebujeme, je už v nás. Keď prijmeme život taký aký je, bude sa snažiť splniť naše sny, no nebudeme determinovať úspech ich naplnením. Budeme vnútorne spokojnejší, lebo nás nič nevyvedie z rovnováhy. Buďme si vedomí nepermanentnosti času a užívajme si každý moment. Prišli na tento svet robiť seba a ostatných šťastnými. Vážme si každú chvíľu a buďme vďační .
Nadávajte svojmu šťastiu ultimáta, buďte šťastní tu a teraz, lebo to je to jediné šťastie, ktoré existuje.
