Minulú sobotu som bol na tradičnom sobotňajšom trhu v Dikwelle. Prechádzal som sa medzi stánkami. Polozhrbený som sa prepletal pod natiahnutými lanami a plachtami stánkov so zeleninou, ovocím, korením a rybami. Nakúpil som zeleninu na nedeľu, ochutnal nejakú novú zmes korenia a nafotil zopár pekných fotiek. Prechádzam okolo predavačov zeleniny a zozadu ma po pleci potľapkáva môj obľúbený predavač kokosových orechov, pár minút jazdy od pozemku kde staviame domy. Malý dedko, ktorý ma večne červené zuby od betelových listov, ktoré neprestajne prežúva. Nevie po anglicky, ale prehodíme zopár sinhálskych výrazov, ktoré sa tu na mňa nalepili. V autobuse zase stretám malého chlapca so svojou matkou, ktorým staviame dom na našom pozemku. Zdá sa, že okruh známych tvárí v Dikwelle sa každým týždňom rozrastá o nové a nové tváre. Cítim sa tu už ako doma.
Keď som sem prišiel v marci vedel som, že to bude náročná práca vyžadujúca veľkú zodpovednosť. Snažili sme sa nájsť skutočných ľudí v núdzi. Ľudí čo prišli o svoje domy, o svoje živobytie, skrátka tých, čo našu pomoc naozaj potrebovali. Náš cieľ bol čo najrýchlejšie a najefektívnejšie začať s konkrétnou pomocou. Postavili sme 50 lodí, kúpili 50 murárom a tesárom stratené a zničené pracovné náradie a začali sme s výstavbou prvých 25 domov. Neustále však vedieme bitku s úradníkmi, ktorí si chcú veci uľahčiť. Ktorým ide iba o počty postavených domov tak, aby to zvlášť teraz pred predčasnými srílanskými voľbami mohli využiť vo svoj prospech. My vieme, že je tu veľa ľudí, ktorí potrebujú nový domov a stále veríme, že nám srílanská vláda umožni stavať domy práve im. Zástupcovia miestnej vlády ťažko chápu, že sme sem neprišli len minúť peniaze ľudí zo Slovenska, ktorí dali peniaze na dobrú vec. Mohli sme domy len postaviť a nezaujímať sa o to, kto tam bude bývať, ale my sme prišli pomôcť ľuďom v núdzi, ktorých je v tejto krajine stále obrovské množstvo. Bohužiaľ musíme o každé meno rodiny doslova bojovať nakoľko vláda chce presunúť aj ľudí, ktorých domy neboli zničené a my tvrdíme, že by to bol veľký prepych v dobe keď ľudia stále ešte žijú v stanoch a dočasne postavených chatkách zbitých z dosák.
A tak naše úsilie pokračuje ďalej. Nový šéf misie, Braňo Gál už začal s návštevami ľudí, pre ktorých staviame domy. Doviedol do lepšej dokonalosti moju snahu o transparentnosť našej pomoci tak, aby ste mohli priamo sledovať čo tu robíme. Zriadil databázu našich rodín, kde môžete vidieť komu staviame domy. Odporúčam vám preto navštíviť jeho stránku www.brano.com/srilanka, kde nájdete fotografie a podrobný popis ku každej jednotlivej rodine. Navyše si môžete pozrieť množstvo fotiek ľudí, s ktorými sa stretávame, a domov čo staviame a aj tých čo boli zničené tsunami. Skrátka všetko o čom som zatiaľ len farbisto písal a čo ste si farbisto zatiaľ len predstavovali.
Odídem plnší o množstvo rôznych zážitkov. Príjemných je množstvo. Krásna krajina, veľmi priateľskí ľudia a pocit zmysluplnej práce. Tie nepríjemné sa viažu najmä k zážitkom s úradníkmi. Ale ako mi napísal môj kamarát: „Aspoň budeš pripravený viac na tých našich.“ A tak vlastne len odchádzam s poznaním starej známej pravdy, že ľudia sú všade rovnakí a keď jeden z tých menej chápavých a ochotných dostane funkciu, tak to je potom trápenie všade. Našťastie som aj tu stretol množstvo ľudí, ktorí nám veľmi vychádzali v ústrety a chápali, že v prvom rade sme sem prišli nezištne pomôcť ich krajine. A to sa nám, aj keď menej hladko ako som očakával, vlastne darí.
