Každý kto sa aspoň raz pokúšal schudnúť určite vie, aký je to ťažký boj. A je úplne jedno akú diétu alebo spôsob cvičenia si zvolí. Zakaždým je to o zmene návykov a o prekonávaní pokušení. Keď som sa do toho pustila vedela som, že najťažší bude práve začiatok. Lenže nikto mi presne nevedel povedať ako dlho ten začiatok potrvá. Teraz je to 10 dní. Možno som veľmi náročná, ak som čakala aspoň malú, malinkú zmenu k lepšiemu. Ale ja zatiaľ nevidím žiadne výsledky. Vraj by som sa nemala vážiť každý deň, lebo je to zbytočné. Ale mne to aj tak nedalo. Tí statočnejší sa teraz zasmejú na tom, ako môžem tak zúfalo sledovať pohyb akejsi ručičky na váhe. Na to stačí jeden jednoduchý dôvod: 20 kg nadváhy, čistého sadla, a neforemné telo. A neustále napomínanie od celej rodiny, že by som niečo s tým sadlom mala robiť.
Ešte do nedele sa ručička zanovito držala na hodnote 70 kg. Bez ohľadu na to, či som celý týždeň cvičila, alebo som sa naopak celý víkend napchávala dobrotami na návšteve u svokry. Tento stav trval už od Vianoc. Len po Veľkej noci poškočila ručička na pár dní o dve kilá vyššie. Ale inak to bolo stále 70 kg. Až v pondelok sa ručička prvý raz po dlhej dobe dostala na 69 kg. A zostala tam aj včera, aj dnes ráno. Dá sa to považovať za úspech? Ak sa mi roky nedarí schudnúť, tak aj 1 kg je úspech. Ak si ale porovnám koľko námahy ma to stojí dostať dole aspoň ten 1 kg, tak to veru nie je žiadny úspech.
Nemôžem povedať, že by som doslova hladovala. Nikdy počas dňa necítim naozajstný fyzický hlad. Aj napriek tomu, ak by som mala zhodniť ako sa teraz cítim, napadne ma stále len jedno slovo. Vyhladovaná. Stále mám pocit, že moje telo je hladné, a že sa mi predsa nemôže nič stať ak si dám jednu Deli tyčinku. Ale nemôžem. A ten pocit, že nemôžem jesť čo by som chcela spôsobuje, že sa stále cítim vyhladovaná. Závidím každému, kto sa čímsi napcháva. Závidím dokonca aj jablko, alebo žuvačku. Dnes ráno, keď som išla do práce, som dokonca závidela aj niekomu, kto si mohol kúpiť plechovku coly, vypiť ju a potom ju len tak zahodil. A to len preto, lebo som tú plechovku coly videla ležať v tráve. Myslím, že to je už vážne dosť. Závidieť niekomu odhodenú plechovku coly. Závidieť niekomu ten pocit, že môže ten sladký nápoj vypiť. S cvičením nemám problém. Nechodím na aerobic každý deň, takže to nie je až také vyčerpávajúce. Oveľa namáhavejšie je dostaviť sa na tú hodinu aerobicu. Prinútiť sa prísť do fitka je pre mňa stále tažšie práve preto, že ešte stále nevidím žiadne výsledky.
Ja viem, že tento článok je poriadne depresívny. To je však podstata tohto článku. Nechcela som písať o systéme akým chudnem. O tom sa napísali už celé romány. Moje príspevky o chudnutí budú o tom ako sa počas toho chudnutia cítim. A teraz sa cítim naozaj mizerne. Mám pocit, že celá tá snaha je úplne na nič. Ja už predsa aj tak nikdy neschudnem to, čo som za posledných päť rokov pomaly naberala. Už nikdy nebudem vyzerať tak veselo, a nikdy nebudem taká štíhla ako tie druhé mladé baby. Ale nevzdávam sa. Pokračujem. Ešte stále totiž verím aspoň tomu, že toto je stále len ten ťažký začiatok. Beriem to tak, že som svoje telo 5 rokov zanedbávala a nestarala som sa o pribúdajúcu váhu. Takže to, čo som si za 5 rokov nazbierala, určite nezmizne za 10 dní. Len som dúfala, že sa aspoň niečo zmení k lepšiemu. Jediné, čo sa však zatiaľ zmenilo je, že mám dnes poriadnu depku. Ešte stále však dúfam, že ak zajtra možno pozajtra pôjde tá ručička na váhe zase dolu, tak budem aj ja o čosi veselšia. A možno raz naozaj budem zase taká veselá ako tie druhé baby.
PS: Pre tých, čo reagovali na môj článok Dala som sa na boj: Ďakujem za všetky dobré rady a za podporu. A príspevky Mira Veselého o chudnutí mám už všetky podrobne preštudované. Aj jeho blog bol jedným z dôvodov prečo som sa naštvala a rozhodla som sa bojovať.
