Tá posledná veta vám tam asi nesedí, však. Pravda je taká, že tieto útoky sa opakujú aspoň jeden krát za týždeň. A čo je to za dravca? Nie som odborník a tak odhadujem, že je to nejaký druh malého sokola alebo kane. Je veľký asi ako havran. Nebojte sa, havrana od dravého vtáka rozoznám určite. A teraz k tomu, prečo sa tie útoky opakujú.
Bývame v paneláku na desiatom, nad nami sú ešte dve poschodia, ibaže na jedenástom nikto nebýva. Bytík je síce maličký, ale má dva velikánske balkóny, medzi ktorými je dosť veľká štrbina na to, aby sa tam zabývali dravce. Kým sa sem nasťahovali, bolo všetko v poriadku. Lenže na jar sa rodinka rozrástla, a vtedy sa začali aj spomínané útoky. Prvý krát jeden z nich zaútočil na mňa. Nechápala som čo sa deje. Bola som poriadne v šoku. Veď si predstavte tú situáciu. Stojím na balkóne, vychutnávam si pohľad z desiateho poschodia. Na to, že dravé vtáky poletujú príliš blízko môjho balkóna som si už pomaly zvykla. Aj ich rýchle nálety do hniezda, ktoré je tak jeden meter nado mnou, už skôr obdivujem akoby som sa ich bála. A vtedy prišiel ten moment prekvapenia. Ten dravý vták neletel do hniezda, ale náhle zmenil smer, zrýchlil asi desať metrov predo mnou a zaútočil. Nebola to ani sekunda, keď sa asi 30 cm pred mojou tvárou v tej bleskovej rýchlosti otočil a odletel. Ani jeden útok sa zatiaľ neskončil zranenín. Možno by sa to dalo nazvať aj zastrašovaním. Lenže tie útoky sú naozaj zastrašujúce.
Keď som na ten krátky okamih videla tie ostré pazúry pred mojimi očami, nebolo mi všetko jedno. Čo sa stalo? – bola prvá otázka, ktorá ma napadla. Prečo to urobil? Ešte viac som bola prekvapená, keď sa tento útok ešte dvakrát v priebehu päť minút zopakoval. Bolo to presne to isté. Rýchly útok, ukázať pazúry, zamávať naširoko roztiahnutými krídlami a nakoniec rýchlo preč. A to všetko v zlomku sekundy. Najprv mi to nikto nechcel veriť. Veď ani ja sama som tomu nerozumela. Tie dravé vtáky sme predsa nijako nerušili. Len sme žili vedľa nich ako susedia. Tak prečo tie útoky. Až o pár dní, keď jeden z dravcov opäť zaútočil tentokrát na manžela, preskúmali sme situáciu bližšie. Zistili sme, že dôvodom na útoky bola starosť rodičov o ich bezbranné vtáčence.
Teraz sa s nimi občas porozprávame, ako tomu hovorím ja. Neverili by ste aké hlbokánske hnedé oči majú tie nádherné tvory. Občas, tak raz za týždeň nám pripomenú, že tam hore bývajú oni, a stále majú ostré pazúry, ale inak sú to dobrí susedia. Teraz už ich útoky chápeme, a vieme že to nemyslia zle. Navyše musia byť neustále v strehu, lebo ich nepríjemne otravujú dotieravé havrany. Ak to by z toho nebol v strese. A v strese aj my ľudia niekedy útočíme aj tam kde netreba. Priznám sa, že som veľmi rada, že také krásne zviera žije tak blízko mňa. Držím tomu páru palce, nech sa im podarí ich potomstvo vychovať. A dúfam, že sa k nám vrátia aj na budúci rok.
