Ale nepomohlo to. Po sto metroch stúpania začali protestovať aj moje plúca a k nim sa s veľkým buchotom pridal aj môj tep. Kamarát sa ma s ľahkým úsmevom snažil presvedčiť o tom, že sa moje zašpinené Blavácke pľúca práve plnia čistým horským vzduchom, a že je to pre ne trochu šok. Ale že vraj po chvíli to prejde. Neprešlo.
Cestu mi šťažoval topiaci sa sneh a blato. Povzbudením neboli ani 10 ročné deti, ktoré ma hravo predbiehali. - Cha, oni zase možno nevedia ako sa dostať do preplnenej električky. - utešovala som svoje ego. Keď ubehli predpísané 2 hodiny na výstup, bola som v polovici trasy. A keďže kopec je k vrcholu stále strmejší, začali ma naplňovať obavy, či sa aspoň do polnoci na chatu doplazím. Nad kamarátovi poznámkami, že je 5 hodín pooobede a pomaly sa bude stmievať, som len rezignovane a s veľkým výdychom mávla rukou. No aj tak my nezostávalo nič iné, ako kráčať ďalej. Moje sdrce už vtedy štrajkovalo na plný úväzok. Je to zvláštny pocit mať srdce ako býk. Aspoň tak som si vysvetľovala, prečo mi chce srdce z hrude vyskočiť. Moje kroky sa pomaly skracovali, až to nakoniec boli len polstopové prešľapy. No nekonečne trpezlivý kamarát ma povzbudzoval, že aj to je postup nahor.
Od chvíle keď mi oznámil, že nám zostáva posledná štvrtina výstupu, konečne som uverila, že tento výstup zvládnem. Dvíhala som hlavu asi každú minútu, v nádeji že zazriem chatu. Trvalo mi ešte pol hodinu, kým som videla svetlo reflektora z chaty. Zasnežená ale osvetlená lúčka pred chatou predstavovala mojich posledných 15 minút vypätia. Keď som sa konečne vydriapala (ostatný by len vykráčali) na terasu pred chatu, čakala ma tam kamarátka. Tá len tak mimochodom prehodila, že je už 1 hodinu hore na chate. No a čo. Nehnevala som sa na ňu. Veď aj ja som už na chate. Síce len 2 minúty, a stále neviem lapiť dych, ale som tu. Keby som mala dych a hlas, tak by som asi revala na celú dolinu:
„Lidičky, ja som to dokázala.“
No nekričala som. Radšej som sa potichu a skromne vplížila so baru v suteréne chaty.
Keď som sa objavila vo dverách, všetci prítomní sa na mňa dívali pohľadom akože: „Predsa to dokázala. Do hôr síce nepatrí, ale musela to veľmi chcieť, keď sa sem vydriapala.“
A na samom konci miestnosti (to asi aby som musela prejsť pomedzi všetkých tých ľudí) sedel za jedným z veľkých drevených stolov môj vysmiaty manželíček. Aj keď v tej chvíli nebol pre mňa až taký milovaný. Nevedela som mu odpustiť, že ma na tom kopci nechal. Aj keď som tam nezostala sama, dúfala som, že ma v tom nenechá. A vysvetlenie? Potreboval si dokázať, že na to má, a že vyšlape ten kopec v stanovenom časovom limite, a možno aj kratšie. No čo by ste mu na to povedali. Ja som sa ešte asi dve hodiny tvárila, že jeho líškavé pohľady nevidím. Celému osadenstvu baru dával jasne najavo aký je nekonečne hrdý na svoju polovičku, ktorá sa aj s takou mizernou kondičkou vydriapala za ním. Tak som si po tých 2 hodinách povedala, že radšej prehltnem zlosť, a zmierim sa so športovým duchom mojej polovičky. Bolo to lepšie ako sa cítiť zahanbene pri nadštandarnej pozornosti hrdého manžela.
A na záver. Ak sa hovorí, že si niekedy treba siahnuť na dno svojich síl, tak ja som asi v ten deň čerpala aj sily z mojich budúcich životov. No nikdy nezabudnem na pochvalu od kamaráta, mimochodom milovníka hôr, aj keď bola trochu svojská:
„Pozri, keď to dokázali tie deti, tak prečo by si to nedokázala aj Ty,“- konštatoval.
Po chvíli dodal:
„Inak bolo to lepšie ako minule. Dnes si to vyšliapala za 3,5 hodiny, bol tam sneh, a ešte si k tomu celú cestu niesla aj batoh. Síce najmenší, ale odniesla si ho.“
A môj manželíček mu s veľkým úsmevom pritakal. To vám bol pocit.
„Lidičky, ja som to dokázala,“ – kričalo to vo mne na plné hrdlo.
