Mám za sebou jeden zvláštny víkend. Niekto by možno povedal, že na ňom nebolo nič výnimočné, ale mňa prinútil poriadne sa nad niektorými vecami zamyslieť. Aký to bol teda víkend?
Moje pracovné povinnosti spôsobili, že som postupne odsúvala moje domáce povinnosti manželky. Tým nemyslím „tie manželské“ povinnosti. Mám na mysli pranie, upratovanie, žehlenie, starostlivosť o záhradku na balkóne, a spústu ďalších drobností, ktoré ani neviete ako vám zožerú čas. Mám veľké šťastie v tom, že môj milovaný mužíček je prístupný k tomu, aby sme si povinosti v domácnosti rozdelili. „Veď to robíme pre seba“ hovorieva rád. A má pravdu. Ale aj tak mi na tento víkend zostala hromada žehlenia, pranie, výmena posteľného prádla, ... A neverili by ste koľko času zaberie aj kvalitný sobotný a nedeľný obed, ak nechcete aby to bola sáčková polievka, ale aby jedlo bolo pripravené s nadšením a s láskou. Tak ako to robieva mama.
Môj posledný víkend bol teda naplnený milými i nemilými povinnosťami. Keď som v nedeľu večer skončila so žehlením bola som unavená, a vtedy sa mi to stalo. Napadlo ma len jedno slovo. Ďakujem. Až mi zovrelo hrdlo. Mala som veľkú chuť ihneď zodvihnúť mobil a zavolať mojej mamke a povedať jej len ďakujem. Ďakujem za všetky tie roky, po ktoré sa o mňa s láskou starala. Ale nedokázala som to. Nevedela som tak správne povedať to ďakujem.
Ja som mala za sebou len jeden víkend takýchto povinností, ktoré jedna mama dokáže zvládnuť cez víkend, a ktoré zvyšok rodiny často ani nepostrehne. Maximálne povedia: mami ty si šikulka, alebo len prehodia lacné díky.
Teraz nechcem, aby sa môj manželíček plazil pri mojich nohách a vo veľkom mi ďakoval za to, že som ožehlila prádlo a navarila. To nie. Aj tak som to všetko robila pre nás dvoch. Robila som tie povinnosti s láskou. Naopak. Ja som sa chcela poďakovať. Až včera som konečne našla odvahu, zodvihla telefón a poďakovala som sa svojej mamke. Aj tak neviem, či to mamka pochopila správne. Možno som to aj tak nepovedala správne. Možno som to ani tu nenapísala správne. Chcela som sa poďakovať svojej mamke za to nekonečné množstvo povinností, ktoré si pre moje šťastie vždy plnila s láskou.
Áno zľakla som sa, že aj ja raz budem mama. Môj dedo celý život tvrdil, že deti sú 5 minút radosti a celý život starostí. A ja som sa žľakla, či všetky tie povinnosti a starosti zvládnem. Či dokážem odsunúť svoje potreby nabok, a postarať sa o svoju rodinu. Nikdy som nevedela pochopiť moju mamku, že na celý život zatvrdla v jednom zamestnaní, a že sa vôbec necítila ponížene, keď otec začal s úspechom podnikať. Nevedela som pochopiť, prečo jej nechýbala kariéra, zahraničné dovolenky, zábava v baroch, a prečo nemala žiadne nároky. Až tento víkend som to pochopila. Aj ona mala svoje sny, a niektoré z nich si potichu aj plnila. Ale nikdy nie tak, aby ukrátila rodinu. A práve toho som sa zľakla. Zvládnem to aj ja? Byť láskavá, chápajúca, podporujúca, ... Lebo taká je aj moja mama.
Ďakujem mami.
