To by bol trapas. Najprv som Tomáša vo svojej žiadosti o registráciu prosila, aby som mohla písať do blogu. A potom som na to nemala čas. Keď som čítala jeho príspevok Ideálny bloger, skoro som sa hanbou prepadla. Tak hlboko som sa do zrkadla svojej duše už dávno nepozrela. Nemyslím, že by som sa vo svojej žiadosti chválila až do nebies ako ideálny autor. Chcela som len písať svoje postrehy a myšlienky. To ako som sa predstavila však nechám na posúdenie Tomášovi.
Podstatné ale je, že som sklamala samu seba. Dostala som priestor a (apoň zatiaľ) som ho nevyužila. No povedala som si, že to budem musieť napraviť. V prvom okamihu som začala premýšľať, o čom by asi tak bolo zaujímavé písať. Je to už vyše mesiac, čo som nenapísla ani čiarku, a za ten čas sa toho udialo naozaj dosť. Ale potom som sa z toho môjho prvého šoku spamätala, a povedala som si, že nebudem písať na silu. Postupne sa z mojich nápadov vykľulo pár myšlienok. Jedna už je na blogu, druhú práve dopisujem J , a tretiu chcem dokončiť ešte do večera. Aspoň tak chcem trochu dobehnúť stratený čas.
Taký hlboký pohľad do zrkadla duše a kritika sú niekedy dobré veci. Nie je to nič príjemné, ale človeka to razom preberie z letargie. Ako sa hovorí, nie je dobré zaspať na vavrínoch. Pre tých, ktorí si myslia, že to píšem kvôli karme, hovorím že to tak nie je. Nie je to kvôli hodnoteniu. Píšem tento blog preto, lebo blogy sú o myšlienkach a postrehoch. A ja som dnes postrehla, že si už dlhšiu dobu neplním povinnosť voči sebe samej. Niečo som totiž samej sebe sľúbila. Sľúbila som si, že budem písať do blogu.
