Je to niekoľko rokov dozadu, čo som sa už zo zvyku tešila ako sa budem môcť trochu „povoziť a báť“. S neskrývaným nadšením som susedke rozprávala o tom, ako sa na kolotoče každý rok teším.
„Ja by som na to v živote nevyliezla!“ – hodila po mne chladný pohľad racionálneho človeka.
„Ale prečo? Veď je to celkom zábava.“ – nevzdávala som sa.
„Prosím Ťa, čo zábavného môže byť na tom, že sa necháš zabiť?“ – nedala sa ani ona.
„Nepreháňaš to. Tie stroje predsa stále kontrolujú. A navyše sa ani tak rýchlo nekrútia:“ – trvala som na svojom.
„To je pravda. Ale pozrela si sa niekedy na čom tie kolotoče stoja? – zapichla do mňa neúprosný pohľad.
A to bolo jej eso. Zostala som ticho stáť. Na to som sa teda fakt nikdy nepozerala. Keď mi to konečne celé došlo, vysúkala som zo seba len :
„A na čom teda stoja tie kolotoče?“
„Pod nohami kolotočov sú podložené všakovaké tehly a kusy drevených dosiek. Niekedy aj tri na sebe.“ – odpovedala mi suseda stroho, ako by sama robila pravidelné revízie kolotočov.
Tento dialóg si asi budem pamäť navždy. A tak ako sa každý rok na jar prebudí príroda, a objavia sa prvé kolotoče, tak si ja spomeniem na varovanie mojej susedky. Už len dodám, že kolotoče má moja suseda veľmi rada, a chodí na ne aj so svojimi vnučkami. Ale nikdy nie na tie slovenské. Ak idú na kolotoče, tak len do Viedne. Nie preto, že mi sme Slovensko, a tam to je západniarske Rakúsko. Chodia tam len kvôli bezpečnosti. (Iná vec je, že jej rodina si môže dovoliť zájsť si do Rakúska na kolotoče. Ale to už je o inom.) Kolotoče vo Viedenskom Prátri sú totiž zapustené do betónu. Sú teda zafixované a stabilné. Na rozdiel od kolotočov putujúcich po Slovensku, ktoré sú „poukladané“ na doskách alebo tehlách.
Na obranu kolotočiarov. Nezazlievam im, že sa aspoň takto snažia bojovať s nedostatkom vhodného priestoru a nerovnosťami terénu. Nezazlievam im ani (ne)vyspelosť techniky na slovenských kolotočoch. V podstate si za to všetko môžeme aj my samy zákazníci. Najradšej by sme sa stále vozili za 5 koruniek, a svoje detičiky posadili do minivláčika aj za 2 korunky. Ale to nejde. Na druhej strane by sa aj samosprávy mohli postarať o nejaký vhodný priestor, kde by sa mohli kolotoče aspoň postaviť na rovnú plochu. Lenže ...
Lenže to všetko stojí peniaze. Ani jedna strana nechce tie svoje peniažky pustiť. Hovoríme si, že načo investovať do bezpečnosti kolotočov. Veď je tak veľa iných dôležitejších a potrebnejších vecí na svete. Možno všetci čakáme kým sa niečo veľké a zlé stane. Čakáme, kým sa nejaký kolotoč zrúti a aspoň zopár ľudí zomrie. Možno medzi nimi zomrú aj naše deti, alebo niekto z našich blízkych. A potom začneme kričať. Budeme kričať asi všetci a poriadne nahlas. Najprv zvalíme vinu na „tých zlých a podvratných“ kolotočiarov, ktorým by ich živobytie mali zakázať. Oni sa budú brániť, že je to podnikanie poctivé, a že jedinou chybou bol nedostatok správneho priestoru. Takže zrazu bude vinná samospráva. Lenže tá sa tak ľahko nedá. Všetká vina v konečnou dôsledku asi padne zase na nás zákazníkov, ktorí nechceli aby dane od nich vybrané išli na nejaké kolotoče. Celé sa to otočí okolo osi, ale jadra problému sa nikto nedotkne, nikto ho nevyrieši. Zostane nám zase len začarovaný kolotoč. Jedny sa budú báť pre radosť, lebo krútiť sa či poriadne hojdať je predsa len o malej troške adreanlínu. A možno niektorý z nás budú cítiť aj ten druhý strach. Dokiaľ sa totiž budeme chcieť krútiť, dovtedy tu budú aj kolotoče. Aj keď postavenené na vratkých nohách. Ale skúste povedať svojej ratolesti, že na kolotoč nepôjde, lebo kolotoč má zle podložené nohy.
