... Je streda, krátko poobede. Parkujem so svojou Xaričkou pred komplexom kúpeľnéh
o domu Poľana v Brusne. Prostredie je nádherné a voľné parkovacie miesta prezrádzajú priemernú obsadenosť "hotela". Parááááda, vravím si. Bazén bude prázdny, sľubované "švédske"stoly budú iba pre mňa a manželku, nebudem musieť čakať v žiadých radách. Nič lepšie nás s manželkou ani nemohlo stretnúť, nehovoriac o tom, že tento pobyt sme si zároveň spojili so svadobnou cestou. No ale ani vo sne nás nenapadlo, aké medové dni tu na nás čakajú. Zvonček na recepcii sme ani nemuseli použiť a už kráčame chodbou do našej izby. Kráčajúc chodbou, krútime hlavami z prava doľava. Raz hore, potom dole a nevieme sa vynadívať na tú nádheru a prepych štvorhviezdičkového hotela. Prikladáme magnetickú kartu ku dverám. Ticho v nich "cvakne" a otvoria sa. Wau! Na čosi podobné nie sme z našich panelových búdok zvyknutí. Čakajúc na večeru, iba tak polihujeme a sledujeme s manželkou televízor. Tešíme sa na kulinárske špeciality ktoré sú štandardom vo 4*-ových hoteloch.
Vstupujeme do jedálne s očakávaním chuťových explózií a extatického "krochkania" si na kulinárských špecialitách. Jedáleň je takmer plná postproduktívneho obyvateľstva a s manželkou teda radikálne meníme vekový priemer. Je to v poriadku hovorím si. Veď je to pre týchto ľudí a keď aj my budeme v ich veku, tiež budeme zrejme "závyslí na takýchto zariadeniach. Prídeme k pultu s jedlom, nakláňam krk cez teplosálajúce sklo varného boxu a s úžasom sledujem výber jedál, ktoré nás čakajú. Zrak mi najskôr padne na prílohy. Okrem oschnutej ryže pripomínajúcej rozsypanú bižutériu, pohnem zrakom do strany. Aha! Tarhoňa!Nakloním sa bližšie a zisťujem, že je to skôr náhrada guličiek do ložiska. Super! Ďalšia príloha.....Hm, čo je to? Šedo-žlté mesiačiky čohosi, čo oni nazývajú zemiaky. Bez soli, petržlenovej vňaťky, kmínu, či iných "prímesí", ktoré by uľahčili identifikáciu záhadnej masy "vrajzemiakov" (ZMV)...Stojím tam pár minút, krútiac nechápavo hlavou a letmo badám, že atmosféra
okolo mňa značne hustne. Zrejme zdržujem premávku túžbou po jedle zmietaných súkmeňovcov staršieho razenia. Neveriacky teda ukročím ku hlavným jedlám. Znovu tá istá situácia. V jednej nádobe sa hrdo krčia zemiakové placky. Super! Už si takmer ani nespomínam na tú chuť a tak mi pohľad na ne výrazne pošteklil chuťové poháriky. Ruka mi vystrelí vpred ako peršing (vojenská raketa, ktorá umožňovala niesť jadrovú hlavicu-poz.autora). Zdvíham placku, obraciam ju a čelo mi skropí studený pot. Kolená sa začínajú mierne chvieť , vnútro sa búri a letmo v rádiu začujem Kuliho z Desmodu ako refrénom piesne: "Adrenalín stúpa" dopĺňa moje pocity. Placka z jednej strany takmer surová a z druhej čierna na uhol. Hotelová brožúra nás informovala, že večera sa podáva od 17:30 do 19:30. Podotýkam, že s manželkou sme šli na večeru okolo šiestej hodiny a jediné čo ostalo, bola spomenutá ryža, tarhoňa, zemiaky, placky a nejaké kvazijedlá a lá vlaková stanica Boleráz. Stále si kladiem otázku ktorá mi nedovolí udržať smiech na uzde a tá znie, čo asi jedli tí, čo prišli večerať hodinu po nás? Uplne identická skúsenosť nás sprevádzala po celý čas nášho pobytu ktorý trval 4 dni. Personál sa neunúval dokladať prázdne misy a celý ten čas sme my, no aj mnohí ďalší kúpeľní hostia museli riešiť alternatívne spôsoby "dokrmovania". Ráno sme si mohli dať dokonca aj kafíčko z automatu (áno, čítaš správne. V štvorhviezdičkovom hotely!!!), no mlieko do kávy aj s lyžičkami určenými na podávanie kávy sme sa nestretli vôbec po celý čas pobytu. Dokonca mi nedá nespomenúť, ako som letmo začul rozhovor jednej staršej pani s personálom, kde na jej prosbu a neskôr i naliehanie, či by nemohla dostať mlieko do kávy dostala rýchlu a vecnú odpoveď: mali ste si v automate vybrať kapučíno....
