Pán Dokonalý?

Vždy som si o sebe myslela, že neverím na dokonalé vzťahy. Neverím, že existuje dokonalý chlap, ale zjavne som ho vždy hľadala. Dúfala, že sa objaví ten pravý. Príťažlivý, s magickým pohľadom, príjemným hlasom, so zmyslom pre humor, ktorý mi dá nehu, porozumenie – ten, ktorý mi bude vedieť osušiť slzy a zároveň rozosmiať, ukáže pravú tvár. Bude robiť správne veci a hovoriť správne slová v správny čas. Všetko bude dokonalé.
Mojim životom prešlo niekoľko exemplárov z rôznych typov mužských charakterov a kreatúr, ale ten správny medzi nimi nebol. Ja som sa stále tvárila, že o romantickom príchode môjho princa nesnívam… nestojím o to, však nie som s tých naivných „nán“, pretože ja moderná emancipovaná žena viem, že taký chlap neexistuje. však žiadny chlap nie je príliš dobrý pre žiadnu ženu a blaaaa. Som naivná, viem.
Pri každom novom objave začnete dúfať: „Čo ak je práve toto ON.“ Zväčša to skončí rozchodom, slzami, ranou na srdci a s kamennou tvárou pred svetom.
Každý jeden vzťah začína nádherne. Motýle v bruchu, znášate sa nad zemou, zamilovaný pohľad a úsmev na perách. Všetko je krásne, úžasne, proste dokonalé! Ale potom príde pád na chodník. Neviem, čím to je… Tým, že sa každý na začiatku ukazuje, aký je dokonalý? Postupne odkrývate s kým vlastne žijete? Uvidíte jeho minulosť, ktorú porovnávate s prítomnosťou a zistíte, že sa k vám už dostal „poškodený tovar“? K tej ex bol milší, ochotnejší, všímavejší, obetavejší… a zistíte, že všetko bolo lepšie?! Ľudia sa menia. Ľudia menia ľudí. Človek sa nezmení len preto, že by sa rozhodol!
Mám pri sebe úžasného človeka. Človeka, akého som ešte nikdy pred tým nestretla. Vniesol do môjho života svetlo. Zmysel. Určite to aj vy poznáte. Vyzerá ako Pán Dokonalý. Je? Asi mám len príliš veľa času, špekulujem a potom z toho vznikajú slzy a takéto myšlienky. Na jednej strane by som ho nikdy neopustila. Milujem ho. Ale… deptám sa jeho minulosťou. Jeho bývalou. Chyba! Viem! Zabijem sa?
Neviem, ako sa mám cítiť a brať fakt, že v našom vzťahu je iný ako vo vzťahu pred tým. Áno, áno, jasne, že je iný – iný vzťah – iná žena. Beriem ho aký je. Som mu vďačná za jeho božskú trpezlivosť, lebo so mnou to teda ľahké nie je :) Lenže, prečo sa občas nepozrie aj na seba. Toľko cynizmu, ľahostajnosti až flegmatickosti. Alebo sú chlapi naozaj takí, že viac pozerajú na seba ako na polovičku? Vzťah u nich nie je na prvom mieste? Kompromis nie je prípustný? Prečo dokážu prestať myslieť na svoju drahú? Prečo nemajú potrebu byť s nami každú sekundu svojho života?
Pán Dokonalý neexistuje alebo som len ja nevďačná, či slepá?
Veľa, veľa otázok. Je mi jasné, že univerzálna odpoveď neexistuje a asi by ma ani neuspokojila, ale zároveň viem, že chlapi neznášajú takéto debaty. Ako začarovaný kruh.
Hovorí sa, že vždy jeden z partnerov miluje viac. Je to pravda! Alebo milujeme toľko, koľko vládzeme?
Dokáže nás niekto tak zraniť, že sa bojíme milovať? Alebo to už nedokážeme?
V poslednej dobe okolo mňa zomierajú ľudia a ja si čoraz viac uvedomujem, aké je naše bytie úbohé. Tak prečo si ho radšej nespríjemňujeme? Ukazujme našu lásku! Toto neberte ako nejakú fanatickú náboženskú výzvu, len… prečo si ľudia radšej robia srandu, podpichujú, rýpu, zraňujú sa ako by mali človeku povedať niečo pekné, pochváliť ho, objať, pritúliť si ho? No, nebol by ten život hneď krajší? Nebolo by nám lepšie?
Milujem a snažím sa byť dokonalá a robiť dokonalý náš vzťah. Neviem, či to má účinok a či je to vôbec vidieť. Možno raz mi to prinesie „ruže“. Keď chceme Pána Božského a dokonalý vzťah, tak si ho musíme asi trošku dokúzliť, pestovať si ho a starať sa o naše malé šťastíčko ako o najväčší poklad sveta.
To mi pripomenulo pesničku Somebody od Depeche Mode. Idem sa zasnívať cez slzy ;)