0 alebo 22 (veľa času a silné nervy)

Strhla sa. Opäť sa zobudila päť minút pred budíkom. Občas má pocit, že predbieha čas… udalosti… žeby šiesty zmysel? Duchov nevidí, ak áno, tak si to neuvedomuje. Ale, kašlem na to. Nemám potrebu sa zaoberať takýmito malichernosťami. Ešte mu musím zbaliť veci a vyhodiť ich. Debil, nechápem, načo to tu nechával? Či si naivne myslel, že ho zavolám späť? Po tom všetkom? Nech zabudne! Zliezla z postele, tmavomodrý paplón s motívmi nočnej oblohy sa zošuchol na drevenú podlahu. Prejdem okolo zrkadla a praskne. Nechcem sa vidieť! Po tom všetkom, čo som prežila to musí byť des. A kto za to môže? Chlapi! Teda ten jeden konkrétny. Áno, moja, vravela som ti, aby si sa stala lesbičkou a mala by si s tými podradnými využívajúcimi primitívmi pokoj, ale ty nie… Prečo tak milujem rozprávať sa sama so sebou, a o to väčšmi sa hádať?
Vkročila do kúpeľne bez toho, aby sa pozrela do zrkadla. Vyzliekla tričko a boxerky, ktoré slúžili ako pyžamo, položila ich na poličku. Vlasy jej siahali až pod zadok. Šikovne si ich pomocou štipca vypla do drdola, aby si ich nezmáčala vodou.
Vošla do sprchy. Nechcelo sa jej ponáhľať, aj keby mala. Potrebovala svoje telo očistiť, aj keď… skôr by to potrebovala jej duša. Omyť ju od škvŕn minulosti. Zotrieť stopy po ňom. Zašiť rany. Našťastie nemá svedomie, tak aspoň hriechy a prešľapy nemusí zametať pod koberček alebo spovedať sa sama pred sebou.
Prúd teplej vody jej stekal po tmavej opálenej pokožke. Nebola vysoká štíhla manekýnka, ale nejeden muž sa za ňou otočil a mysľou mu prebehlo hneď niekoľko hriešnych myšlienok. Dlhé hnedé roztopašné vlasy zakrývajúce útly chrbát. Vyzývavý dekolt, v ktorom nezívala prázdnota. Neodolateľný a sladký úsmev podlamujúci kolená často skrývajúci horkosť, ktorú rada nechávala pocítiť. Hlboké oči – okná do duše, ktoré odhaľovali jej komplikovanú povahu. Často o sebe so smiechom hovorila, že je skupinka, pretože pojem schizofrenik je pre ňu primálo, ale nikto nevedel, ako vážne má brať jej slová… nie len v tomto prípade. Hubkou si jemne prechádzala po pokožke, masírovala ju až sa jej z vláčneho mandľového telového mydla vytvorila pena. Spomenula si, aké to bolo, keď to robil on. Masíroval jej chrbát… hladil ju po celom tele i po miestach pre mnohých zakázané… bol pedantný… aspoň v tomto. Najradšej by sa za túto myšlienku prefackala. Ľadovou vodou zmyla nielen spomienky a vošla v uteráku do kuchyne.
Naliala si plný pohár zeleného ľadového čaju, napila sa chladnej tekutiny, pri čom sa jej vytvorili zimomriavky po celom tele, až ju striaslo. Príjemne šteklivý pocit. Aspoň pri rannom pití to môžem zažiť, keď to nemám v noci v posteli…alebo v inom čase a na inom mieste. Všimla si, že pod dverami je obálka. Obyčajná, malá, biela. Ak mi ten hňup posiela ďalšiu ospravedlňujúcu a podlizujúcu pohľadnicu, tak ho osobne prerazím a dám si na tom záležať. Prečo chlapi nevidia, ako sa v niektorých situáciách strápňujú? Pri ohýbaní jej spod uteráka vykĺzol malý okrúhly pevný zadok, o ktorom sníva každý muž.
Prudko roztrhla obálku až jej obsah vypadol na zem. Prekvapene stála a pozerala na podlahu. Žolíková karta.
To čo má byť? Zodvihla kartu zo zeme. Prevracala ju v prstoch. Obyčajná žolíková karta. Vyškerený joker sa na ňu drzo a výsmešne škľabil. Rozum jej ostal stáť. Podišla k dverám, chcela ich otvoriť, ale rozmyslela si to. Pre istotu. Nazrela na chodbu cez kukátko. Prázdna. Omámene, ako v tranze prešla do kuchyne spojenej s obývačkou a sadla si do prúteného kresla s mäkkým veľkým vankúšom pod zadkom. Kartu stále zvierala v ruke. Ochromené mozgové bunky sa pomaličky začali spamätávať zo šoku ako ich majiteľka. Musím triezvo uvažovať. Poštár mi to dať nemohol. Obálka nie je označená. Musel to byť niekto, kto má pozná, vie, kde bývam a mohol sa dostať dovnútra. No, z toho vychádza len jeden človek. Ale prečo by mi ten imbecil dával žolíkovú kartu? Nevedela, či sa vôbec nad touto bizarnou záhadou má hlboko zamýšľať, alebo je to len jeden z mnohých jeho stupídnych a ako vždy nevydarených žartíkov. „Ale čo! Ja ho môžem kašľať! Však mám iné starosti!“ povedala si nahlas. Hlas jej znel cudzo. Nevyrovnane, zmätene, ale nie prestrašene. Ako sama hovorieva – strach a peniaze som nikdy nemala. Nikto nevedel, či sa pózuje do slečny nebojsajovej, alebo kde sa to v nej berie. Rada sa prezentovala ako radikálny extrémista, čo sa snažila všemožne dokazovať, kde sa dalo. Záľuba v zbieraní nožov, streľbe alebo extrémnych športoch bola len šupka. To, čo sa skrývalo pod jej povrchom bolo temnejšie ako jej obľúbený knižný hrdina Dracula.
„Hajzel! Chrapúň! Ako ho nenávidím! Oooooooooooch! “ začala búšiť päsťami do najbližšieho vankúša. Najradšej by som niečo rozkopala, rozmlátila… najlepšie jeho! Chlapi – chamraď! Načo je to vôbec na Zemi? Aby ženy nemali taký ľahký život, lebo iný dôvod nevidím. „Nemôžem prepadať zúfalstvu ani môjmu hnevu. Však vlastne nemám ani dôvod. Bol to len ďalší chlap v mojom živote. Chlapi boli, sú aj budú. Príde ďalší. Hm, však ani v tej posteli nebol taký dobrý.“ Rozplakala sa. Nepoznala dôvod. Často sa jej to stávalo. Niekde čítala, že v ženách sa hromadí nejaký negatívny hormón, telo ho nemá ako inak vylúčiť, len plačom. Nevie, či je to pravda, ale aspoň má kvázi serióznu výhovorku. Pred inými? Pred sebou? Však sebe klamať nemusím. Pred kým iným mám byť otvorená, mám prezentovať svoje ja a ukazovať svoju tvár, keď nie pred sebou? Veď aj na začiatku vzťahu sa každý chce ukazovať v tom najlepšom svetle. Aký som úžasný, najlepší, geniálny… Načo?! Namotať toho druhého? Oblbnúť a omotať si ho okolo prsta?! Zrazu príde rana ako z dela, rovno do žalúdka, keď sa otvoria oči, hmla sa rozplynie a myseľ je zrazu čistá. V partnerovi uvidíte nového človeka. Pýtate sa, kto to je? Kto je ten človek! Však ja ho nepoznám! Je asi hlúpe si namýšľať, že poznáte, či už len niekedy spoznáte nejakého človeka. Hovorí sa, že len do takej miery, do akej vám dovolí. Ľudia sa chránia. Ale prečo? Svet sa zmenil… spoločnosť. Ale svetom a spoločnosťou sme my sami. My sa meníme. Alebo už zmenili? To je ako s teóriou lepšieho včerajška, zjednodušene povedané, bude už len horšie. Ľudia majú vsugerované určité priority, ktoré sú potrebné pre prežitie v dnešnej spoločnosti. Človek potom nemá čas na seba. Preto si sama rada robím radosť. Aspoň nejaké spestrenie. Však, keď mi nikto iný neurobí, tak si musím sama. Najhoršie je, že keď sa vymykáme zo stereotypu typov ľudí, tak máme aj iné sny, túžby, ktoré sa každému zdajú až nepotrebné, banality, ba až iracionálne. Ako ich potom môžeme splniť? Možno takýmto jednorožcom je aj vzťah. Láska. Partnerstvo. Vtĺkajú mi to už roky, asi tomu naozaj začnem veriť. Chcem od života priveľa? Áno! Tak to bude! Chcem byť šťastná, sakra… myslím, že niektorí chcú toho viac. Ja nepotrebujem enormné bohatstvo, letieť do vesmíru alebo vyhrať Oscara a ostatné veci. Chcem chlapa. Chcem lásku. Bozk, keď sa ráno zobudím a pred tým ako zaspím. Spať v objatí a cítiť jeho dych na krku. Ísť na prechádzku ruka v ruke a nepovedať ani slovo. Pozerať film City of Angels a spoločne si poplakať.
Hystericky sa rozplakala. Nevládala ďalej počúvať svoje myšlienky. Chcela ich umlčať. Zabiť city. Áno, keby neboli city, tak by bol oveľa ľahší život. Nič by nebolelo. Nič by vás netrápilo. Nikto by vám nedokázal ublížiť. Možno to niektorí dokázali, inak by nemali večne spokojný výraz tváre. „Musím byť silná. Ako píše Douglas Adams – neprepadajte panike.“ Usmiala sa pri pomyslení na komické postavičky z jeho trilógie v piatich častiach Stopárov sprievodca galaxiou. Utrela si rukou slzy. Zhlboka sa nadýchla. Ďalší záchvat prešiel. Už bola na to zvyknutá. „Teraz sa sexy nahoď a šup do práce.“ Kartu skrčila v ruke a hodila ju do priestoru.



V momente, keď vstúpi do podzemnej, chladnej, sterilnej miestnosti svet vonku neexistuje. Tu je ako vo svete mŕtvych, kde vládne Hádes. Čas plynie inak. Neexistuje noc a deň. Ráno, popoludnie, večer. Čas sa kĺže bez života. Sú upísaní večnosti.
Dnes nechcem žiadneho rozkysnutého obtlstĺeho deda. To je horšie ako porcovať hovädzinu! Studené a tvrdé. Hmm, skôr by som si dala niečo ako kuracie soté. Dnes je veľmi zlý deň, veľmi. Už len tá raňajšia pošta… teraz na to serem. Idem sa povenovať mojim mŕtvolkám, a potom budem riešiť život. Usmiala sa. Zvrátený zmysel pre humor bol neodmysliteľnou súčasťou tohto povolania. Však, ktorý normálny a psychicky zdraví človek by miloval hrať sa s vnútornosťami mŕtvych ľudí?
Napriek tomu, že bola v pitevni zima ako v mraziarenskom boxe mala na sebe len džínsy a tielko, na ktoré si obliekla ochranný plášť. Neraz sa poriadne zapotila s odstraňovaním hrudného koša, tak načo sa obliekať, tu vám vždy nastane poriadne teplo. Vlasy stiahnuté do drdola, aby z neho ani prameň nevypadol. Ešte natiahnuť dvoje rukavice a môžeme ísť na to.
Keď vošla do miestnosti, tak už spievali jej milovaní čierni anjeli: „…let me see you stripped down to the bone…“ No, veru, baby, idem sa ti pozrieť až na kosti. Len, ktorý si môj? V duchu sa pobavila nad dobrým načasovaním príchodu. Dave Gahan ani nevedel, ako pravdivo jej spieva.
Dva dlhé kovové stoly boli obsadené telami. Jedno patrilo asi jej kolegovi YY, lebo pôvodne muž bol už rozobratý na súčiastky. Orgány boli naukladané okolo neho, ako mal YY úchylne vo zvyku, potreboval na všetko vidieť a mal v tom systém. Najradšej by tie orgány vrátil presne na svoje miesto, a potom telo zašil. Našťastie toto robil ich spoločný pomocník. Keby pozostalí videli, čo robíme s ich milovanými, tak by zdesene dostali hysterický záchvat a zažalovali by nás. Za nejakú citovú ujmu, alebo čo. Však tých mŕtvych to nebolí. Oni už necítia. Vlastne, niektorí necítia ani pred smrťou. Okrem tejto orgánovej úchylky rád rozprával vtipy. Jeho obľúbený bol:
-Pán doktor, predtým, než ste urobil pitvu, presvedčil ste sa o neprítomnosti pulzu?
-Nie.
-Zmeral ste krvný tlak?
-Nie.
-Presvedčil ste sa, či došlo k zástave dýchania?
-Nie.
-Je teda možné, že pacient bol nažive, keď ste začal s pitvou?
-Nie.
-Ako si môžete byť taký istý, pán doktor?
-Pretože jeho mozog ležal v miske na mojom stole. Je však možné, že bol ešte nažive a pracoval niekde ako právnik.
Prišiel pomocník. „Tak koho to tu máme? Vidím, že môj kolega sa už vyhral, tak som na rade ja.“ Povedala mu. Mladík, tuctový typ, až prehliadnuteľný, sa na ňu usmial. Určite sa mu páči, inak by tu tak dlho nerobil. Nikto pri všetkých zmysloch neznesie toľkú dobu pozerať sa na vyhasnuté životy, dostatočne tupou pílkou na drevo odstrániť lebečné kosti a vybrať mozog a nakoniec pozbierať všetky rozkrájané orgány, nahádzať ich do tela a zašiť. Alebo bol nejaký zvrhlý úchylák. Nikdy sa ho neopýtala, ako sa volá, koľko má rokov, ani prečo to robí. Pre ňu bol ten, čo urobí najšpinavšiu prácu za ňu a pred jej príchodom jej zapne CD s Depeche Mode.
„Dnes k nám priviezli pána…“ „Nechcem vedieť meno! To si si už mohol zapamätať. Pre nás je to nejaké číslo s takýmto osudom, a ten mňa zaujíma!“ prísne ho napomenula. „Pardon, ehm, no, vlastne, nič konkrétne o ňom nemáme. Predpokladáme, že má 35 až 40 rokov. Je to muž – beloch. Našli ho mŕtveho na verejnom záchode so žolíkovou kartou v ruke.“ Videl na nej prekvapenie, tak dodal: „Čudné, však?“ No, ona mu už neodpovedala, len ho gestom poslala preč. S mŕtvolami rada bývala sama, aby sa im mohla v pokoji venovať.
Žolík? To nie je možné! Čo to má znamenať? Však nie je prvý apríl! Opatrne podišla k stolu. Telo bolo ešte zakryté plachtou. Ruky sa jej triasli, keď chytila jej koniec. Strhla. Na chrbte ležal muž v najlepších rokoch, ostré črty tváre, pokojný výraz. Veľmi príťažlivý. Pomyslela si. Teda, bol. Tmavé, polodlhé vlasy mu mierne padali do tváre. Určite má hlboké tmavé oči, ktorými dokázal očariť každú ženu, na ktorú si len pomyslel. Výrazne formovaná brada a pery… och, tie pery. Tak známe. Pripomínal jej ho, ale nebol to on, toho by predsa spoznala. Z dolnej časti lebky mu zívala diera po mozgu a pramienok krvi stekal na stôl. Ideme na to, však je to mŕtvola ako každá iná. Nie je tučný, je mladý, tak to pôjde ľahšie. Chcela si kuracie soté, tak ho tu máš. Zobrala do ruky dlhý ostrý nôž, ktorý by privítala každá gazdinka v kuchyni a išla urobiť dlhý rez ťahajúci sa od krku po slabiny.
Jednu ruku mu položila na plece, bol studený, ale nie až tak, ako zväčša bývajú. Zvláštne. Och, kašli na svojich duchov a urob poriadne svoju prácu, v ktorej si dobrá. Prestaň sa konečne rozprávať sama so sebou a rež! Pravá ruka s nožom sa jej triasla, už chcela bodnúť, keď ju zrazu niečo studené pevne chytilo za zápästie. Chvíľu trvalo, kým si tento chmat uvedomila. Pozrela sa na tvár muža. Bola stále pokojná a meravá ako pred pár sekundami. Otvoril oči. Od prekvapenia jej padla sánka až do pivnice a zabudla dýchať. Pozerali si do očí. Zrazu otvoril ústa a hlbokým hlasom ako zo záhrobia jej povedal: „Never svojim zmyslom.“ Ruka ju pustila a všetko vyzeralo ako pred pár sekundami. Obyčajné mŕtve telo na kovovom stole. Avšak tento zážitok sa radikálne vymykal z každodennej rutiny. Nôž jej padol na zem, začala lapať po dyhu. Hruď sa jej prudko dvíhala a klesala. Až ju zabolelo. Telo si žiadostivo vyžadovalo kyslík, ako keby ho nemalo veky. Skutočne nevedela, či môže veriť vlastným zmyslom. Počula už, že mnohí patológovia svoju prácu nezvládli, ale ona je mladá, poriadne cynická a hlavne dostatočne odosobnená, tak kde sa stala chyba? Mozog mal zatmenie. Horšie ako zatmenie slnka, pretože vtedy ste si istý, že skôr, či neskôr sa znovu objaví a všetko osvetlí. Pár sekúnd temna, ktoré workoholoci alebo ľudia zaujatí do určitej činnosti ani nespozorujú. Ale teraz si nebola istá ničím. Ani sebou. Musela odísť. Miestnosť sa jej začala zmenšovať pred očami. Steny sa na ňu tlačili. Cítila sa ako v pasci. Na ruke ešte pociťovala chlad po stisku. Strhla plášť, rukavice a ušla z pitevne. Na chodbe ešte schytila tašku a v zhone brala schody po dvoch. Rýchlo na čerstvý vzduch. Potrebujem cítiť slnečné lúče na tvári. Musím sa presvedčiť, že som živá… že existujem a toto všetko nie je len matrix v niečej nechutne zvrátenej mysli. Bála sa obzrieť, či ju nenaháňa smrť. Cítila ju za sebou. Počula jej sykot. Cítila jej pach a dych na krku. Zrýchlila. Nevšímala si študentov postávajúcich na chodbe, ani kolegov, ktorí na ňu prečudovane pozerali. Keď sa hýbeš, tak ťa nechytia.
Vyšla pred budovu. Čas sa dávno prehupol cez poludnie. Zrazu sa zdalo všetko tak veľmi vzdialené a hlavne nereálne. Kráčala ako v tranze, poznala cestu do svojho bytu naspamäť. Pohľad mala sklenený a zdalo sa, ako keby smeroval do prázdna. Slnko jej hladilo tvár, zatiaľ, čo si držala zápästie stále cítiac studený dotyk prízraku. Začalo sa jej rozvidnievať. Uvažujúc čiste racionálne, tak je vylúčené, aby sa takéto niečo stalo, teda to musel byť výplod mojej bujarej fantázie, ktorou som potrestaná. Keďže, ja som ten posledný človek, ktorý by o sebe mohol vyhlásiť, že je racionalista, tak… som v riti! Keď si zoberiem, že verím ešte aj v Lochnesskú príšeru, či upírov, tak prečo by moja labilná psychika nemohla pripustiť fakt, že sa mi práve prihodil nadprirodzený úkaz. Však by som mala byť rada, že sa to stalo práve mne! Koľko ľuďom sa naskytla takáto príležitosť? Och, ešte aj v takejto situácii si musím robiť srandu. Po vonkajšej stránke na nej nebolo padať rozrušenie. Kráčala pokojne, ale rázne. Len pozorné oko pozorovateľa by mohlo zaregistrovať mierne zmätený a neprítomný pohľad. Teda, som sa sama so sebou zhodla, že sa to skutočne stalo a nebol to výplod mojej zvrhlej predstavivosti. Nemá význam to popierať, ani presviedčať samu seba. Sebaklam nemám rada, síce je mnohokrát účinnou zbraňou. Ale zbraňou proti sebe. Všetko, čo sa v živote stane má nejaký význam. Je len na človeku samotnom, či skutočnosť prijme a hlavne ju musí pochopiť. Mnoho ľudí sa pýta zlú otázku, a to „prečo ja“, namiesto „prečo“. Hlavne v krízovej situácii nemá význam bedákať, ľutovať sa a hľadať spôsob zabudnutia, či úniku. Treba sa postaviť tvárou v tvár skutočnosti. Najdôležitejšie je, dozvedieť sa v samom sebe, prečo sa daná udalosť stala a musím nájsť z nej určité ponaučenie… odkaz, poslanie… čo mi to chcelo povedať. V puberte objavila cestu budhizmu. Každý si myslel, že predstavuje akúsi vzburu proti nútenému kresťanstvu a veľmi rýchlo ju táto mánia opustí. Veci ju postupne unudili. Nikdy nevydržala pri žiadnej kvázi záľube – balet, dramatický krúžok, bojové umenie, joga, sabaty… masové akcie ju obmedzovali. Vracala sa k tomu, keď mala náladu a hlavne nejakú vnútornú potrebu niečo pre seba urobiť. Akú – takú pravidelnú pozornosť venovala kalanetike a cvičeniu Tibeťanov. Asi nikto by na ňu nepovedal, že je buddhistka. Neprejavovala sa tak. Neskrotla jej výbušná cholerická povaha. Vôbec sa nevyhýbala sprostým slovám. Ale málokto vedel, že vonkajšie prejavovanie nie je to dôležité v tejto starej filozofii. Životná cesta, vnútorný pokoj a pohľad na svet – to boli piliere.
Zo zamyslenia nad karmou – príčiny, súvislosti a následky – ju vyrušili pokriky. „Slečna! Slečna! Halo!“ Nevedela, prečo na to zareagovala, však okrem nej bolo na ulici mnoho ľudí, ale nejaký „ciťák“ jej hovoril, že to práve ona je vyvolená. Otočila sa bez toho, aby zastala. Videla, že sa za ňou náhli muž. Vysoký, robustný a s večným úškľabkom na tvári. Poznala ho z videnia. Volali ho Žolík. Bezdomovec. Nebol typickým človekom ulice. Bol slušne oblečený, upravený, nikdy nežobral. Vlastne, nikto nevedel, či skutočne žije na ulici alebo sa len celé dni po nej potuluje. Občas postával a mumlal pre seba i všetkých, ktorí ho boli ochotní počúvať akési učenie. Pre ňu to bol len anonymný človek, ktorý asi nemá, čo od radosti robiť. Neznášala takýchto ľudí. „Slečna, však počkajte! Nebojte sa ma!“ Znovu na ňu zakričal. Neochotne zastala. Nepotrebovala robiť rozruch. Otočila sa k nemu s otráveným a chladným výrazom na tvári, ktorý by viacerých odradil. Prikročil k nej s jeho typickým úsmevom a podal jej prehnutý papier. Automaticky ho otvorila. Očami preletela po stránke. Ruky sa jej začali triasť. Ťažko vydobytý pokoj sa jej vytratil z tela ako závan vetra. Zdvihla pohľad: „Kto ti…“ nedokončila otázku, pretože Žolík už pred ňou nestál. Ako keby sa… vyparil. Začala prepadať panike a zúfalstvu. Bastard! To je určite jeho práca! Kŕčovito v ruke zvierala papier a rýchlo kráčala do bytu. Už len kúsok. V mysli mala ako keby vyrytý úkaz z papiera. Obrázok veľkého, farebného, vyškereného žolíka a pod ním výrazné slová: „He just is. Total humility bestows invulnerability.“ Najal si Žolíka, aby mi dal žolíka, lebo on je samotný žolík? Ale čo odo mňa, sakra, ešte chce? Pred čím on je pokorný? Alebo… Na chvíľu sa zarazila. Myšlienky sa pretekali, bili, ale ani jedna zmysluplná sa nedrala na povrch. Chce mi tým niečo naznačiť? Mám byť pokorná? Pred ním? Zabijem ho! Z tašky vyhrabala mobil a vytočila známe číslo. „Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr prosím…“ Tak tomuto už vonkoncom nerozumiem. Pán Imbecil ma vypnutý mobil? Čo na mňa chystá? Hm, žolík. Tarot! Áno! Dlhé roky sa venovala astrológii, numerológii a pokúsila sa preklenúť cestu plnú prekážok aj k vešteniu. Žolík sa dávno pred rovnomennou hrou používal v tarotoch, ale pod názvom blázon. Keďže samotná karta nepatrila do série, tak aj jej číslo bola 0 alebo 22, lebo kariet je len 21. Nič nemôže zobrať, ale nemôže byť ani vziaty. Len existuje. Už jej ten text na papieri dával zmysel. Ten, čo mení povahu a objavuje sa neočakávane. Ani nevedela, ako prišla domov. Zrazu otvárala kľúčom dvere a zdrvene si sadla do kresla. Ešte pred pár hodinami si pokojne vstala, osprchovala sa… potom sa jej svet začal rúcať. Všetko sa to začalo nevinnou obálkou. Alebo len znovu dramatizujem? Vytváram dopredu tragické konce? Popustila som si fantáziu? „Zhrňme si to. Ráno som dostala obálku so žolíkovou kartou. V pitevni sa so mnou rozprávala mŕtvola. Žolík mi dal papier so žolíkom a napísanou charakteristikou tejto karty. Čo to, do pekla, znamená? Chystá niečo na mňa? Jeho mizerné chlapské ego sa nevie zmieriť s porážkou a jeho ješitnosť mu bráni odísť so vztýčenou hlavou? Chudáčik úbohý, dostal košom a teraz je z toho celý na vetvy. No, aby sa náhodou neposral!“ Začal v nej rásť hnev. Bola presvedčená, že za tým všetkým stojí on. Chlapská pomsta. Znenazdajky sa jej na povrch vytisla nová myšlienka ohľadom žolíka. Joker. Batman. Keď bola decko, tak milovala tento film. Do teraz si nevedela vysvetliť z akého dôvodu. Však to bol len ďalší hlúpy americký komiks založený na bájnej megasilnej a nepremožiteľnej postave. Žolík v podaní Jacka Nicholsona. Nechutný. Psychopat, ktorý zabíjal pre vlastné potešenie. „Tak hádam k tomuto by sa neznížil. Vražda? To nie! Na to nemá ani dostatok odvahy. Vždy bol zbabelec. Ako každý chlap. Skutek-utek.“
Nečakane, ako nastane západ slnka, tak na ňu doľahla únava. Tupá bolesť jej tlačila na spánky. Pomaly starecky sa zodvihla z kresla a zamierila do spálne. Zošuchla sa na posteľ. Ležala na bruchu a pozerala von oknom na krásnu modrú oblohu. Toto dnes nevyriešim. Najskôr sa mu budem musieť dovolať. Dobre mu vynadám. Čo si o sebe myslí a čo si to dovoľuje. Udám ho za obťažovanie. Nech sa teší, čo ešte so mnou zažije. Toto si ku mne nikto nebude dovoľovať. Viečka začali ťažieť a obzor potemnel. Mozog nasledoval oči. Idem tam, kde nie sú problémy. Neexistuje nič, čo nechcem. Privítaj ma môj svet. Zaspala.

„Pán kolega, tak tu máme náš najnovší prírastok. Keďže je nováčikom, tak sme ju zatvorili do našej obláčikovej izby ako nazývame matracmi vystlanú celu. Nepoznáme charakter jej správania, tak ju musíme pár dní pozorovať,“ oznamoval starý skúsený lekár. „Vyhlasuje, že jej bývalý priateľ ju chce psychicky zničiť, ba možno, aj zabiť. Stále mumle o nejakom žolíkovi, či čo. Ženské! Tie si toho navymýšľajú.“ Snažil sa zavtipkovať. „Ako sa volá?“ Opýtal sa mladší lekár, ktorý prišiel do ústavu len dnes. „Kolega! Nesprávajte sa hlúpo ako nejaký nováčik. Odosobnite sa. Koho zaujíma nejaké meno? Ale môžem vám povedať pikošku, že je to bývalá doktorka. Myslím, že patologička. Vraj sa rozprávala s mŕtvolami. Ani sa nečudujem, že jej preskočilo.“ Arogantne sa zasmial. Mladík pozrel na mladú ženu ležiacu na mäkkej bielej dlážke. Dlhé vlasy sa rozprestierali okolo jej skoro nahého tela oblečeného len v krátkej bielej košeli. Všimol si, že ma príťažlivo vyformovanú postavu. Jej prázdny pohľad smeroval do malého okna, kde bolo vidieť kúsok oblohy. „Tak poďte, ideme ďalej.“ Hm, fešáčiska nám sem poslali. Som zvedavý, koľko sestričiek zbalí. S tými hlbokými očami a… tie pery… zvláštne. Pokrútil hlavou a pobral sa ďalej. Mladík sa zohol a popod dvere niečo posunul do izby. Ten, až diabolský úsmev, už jeho starší kolega nevidel. Žolík.