márnosť nad márnosť

Raz za čas sa mi prihodí taká osobná kríza, ako to ja nazývam. Vtedy ma napadne, či to vôbec niekto prežíva. Či by ma vedel niekto pochopiť. Alebo každý jeden človek je neskutočne šťastný a vďačný za život, za to čo má. Alebo len ja priveľmi špekulujem?
Neviem, prečo sa dostávam do fázy, že sa vzdávam života. Ako keby nemal pre mňa cenu. Nevidím v ňom nič, prečo sa pre neho oplatí existovať. Asi by som musela zomierať, aby som mala motiváciu žiť.
Alebo sa len priveľmi nudím. Vraj si mám nájsť čokoľvek, čo budem robiť. A tu vzniká prvý problém, či konflikt, alebo čo to je. A čo mám robiť? Čo také? Keď mňa nič nebaví. Nič pre mňa nemá zmysel. Mám sa lopotiť za kariérou? Peniazmi? A načo? Je to všetko pominuteľné. Čo vám v živote dajú? Pocit, že ste niekto? Moc? Sebavedomie? Alebo si mám dať primitívny cieľ, a to dokázať ostatným, že som NIEKTO?
Nemyslím, že práve toto život oceňuje. Alebo už aj ten zmenil svoje priority?
Predsa živé bytosti by mali byť najdôležitejšie! Nie nejaká umelina, ktorú si vymyslel človek. Prečo sa viac nepozeráme na ostatných okolo seba? Mám pocit, že ľuďom už na ľuďoch, tobôž na iných živých bytostiach nezáleží. Tvárime sa, že túžime po vzťahoch, priateľstvách, rodine, či panenskej prírode, ale kto pre to niečo urobil? Stále viac sebectva, falošného predstierania, nezáujem. Nerieš! Každý pozná túto frázu.
Neverím, že sa na svet pozerám zo zlého pohľadu. Mám oči dokorán otvorené. Ničíme si svet, vnútili sme si nesprávne priority a náš život je v podstate prázdny. O čo v ňom ide? A ja nemám mať krízy…
Cítim sa nepotrebná. Kto stojí o moju existenciu? Všimol by si vôbec niekto, keby som sa vytratila? Vyznieva to tak, že tvor ako taký o sebe nemá význam. Nerobíme si vrásky, keď vyhynie nejaký živočíšny druh. Nemrzí nás, keď zabíjame nevinné zvieratá na uspokojenie našich zbytočných potrieb. Neplačeme, keď po celom svete zbytočne umierajú ľudia. Cítime ešte? Sme ukrytí v škrupine bezcitnosti a egoizmu, aby sme chránili naše zbytočné kuracie životy.
Bojuj! A o čo? Za čo? Či proti komu?
Som naozaj posledná, ktorej viac záleží na vzťahu ako na kariére? Ktorá chce ľuďom pomáhať z trápení a vnášať im na cestu svetlo? Som jediná, ktorá chce komunikovať so zvieratami a uchrániť ich pred zbytočnou bolesťou, či násilnou smrťou?
Prečo sme prestali ukazovať do sveta nehu, cit, porozumenie, ochotu? Prečo sme si to prestali dávať? Uprednostnili sme naháňanie sa za dosadenými „prioritami“? Aspoň by sme to mohli skĺbiť, keď už…
Mohla by som toho ešte mnoho popísať, ale je mi jasné, že svetový mier a blahobyt nedosiahnem. Asi by som sa mala zbaviť myšlienky na spasenie sveta a začať zachraňovať aspoň seba.