Milosrdný priateľ - však v noci sa kadečo stáva

Otvorila som oči. Ešte je noc. Všade tma. Spoza mrakov vykukol mesiac. Je spln. Okrúhli ako bochník chleba. Už len odhryznúť. Niekedy sa ma zmocní predstava, že príde obrovská príšera a zožerie ho. Kto by nám potom v noci svietil? Kto by nám ukazoval cestu?
Túto noc bol ale akýsi iný. Biely, žiarivo biely. Zlovestný. To sa na neho nepodobá. Zasvietil tak jasno, že som chvíľu nič nevidela. Oslepil ma. Chcela som otočiť hlavou, vyhnúť sa jeho svetlu, ale… nejde to. Nedokážem sa pohnúť. Zavriem oči, aspoň trochu si uchránim zrak. Aj tak vidím svetlo. Teda, ak môžem tvrdiť, že so zatvorenými očami sa dá vidieť. Musím premýšľať.
Čo sa deje? Žeby som v spánku dostala mŕtvicu a následne ochrnula? Bojím sa pohnúť čímkoľvek. Čo ak je to pravda? Ľudia sa boja zisťovať, čo sa skutočne stalo, hlavne, ak sa to týka ich samotných. Ale nemôžem tu predsa ležať bez pohnutia večnosť. Tak poďme na to. Skúsim najskôr prsty na nohách. Mm, pohli sa! Jemne som sa usmiala. Nohy mám celkovo funkčné. A čo ruky? Áno, prsty fungujú, aj ramená. Tak kde je problém? Aha, vlastne, ja som nemohla pohnúť hlavou. Skúšam otočiť krk vpravo. Nič. Vľavo. Nič. Zdvihnúť hlavu. Nič. Ako keby som ju mala prilepenú. Skúsim otvoriť oči, že sa pozriem, čo sa deje. Uff, zas ten mesačný jas. Sakra, tadiaľto cesta nevedie. Musím sa spoľahnúť jedine na hmat. Zdvihnem ruky a pomaličky, opatrne si siaham na krk. Cítim niečo teplé, jemné… ľudská koža, ale moja teda rozhodne nie je. Miešajú sa vo mne pocit. Zdesenie, strach z neznáma, ale zároveň aj prekvapenie a zvedavosť. Chvíľku ticho. Vtedy zacítim tlak na krku. Osvietenie. Však ma ide niekto zaškrtiť! Alebo sa mi to všetko len zdá a je to len ďalšia nepodarené prebudenie?
Prstami jemne postupujem hore. Obopínam dotyčnému zápästia. Nie sú útle, ale ani široké. Pod prstami cítim chlpy. Nie sú jemné ako ženské, skôr si pod nimi predstavím hrubé čierne – mužské. Tak aspoň viem, kto je mojím katom. Držím ho jemne, tak ako aj on mňa. Ticho. Bojím sa prehovoriť, aby môj hlas nebol spúšťacím mechanizmom. Možno si to rozmyslí a odíde. Aj tak vo väčšine prípadov nemá zmysel prosiť o milosť, plakať, či inak sa strápňovať, lebo vrah si to nerozmyslí. Takýmto spôsobom určite nie.
Tlak jemne zosilnel, tak som aj ja pritlačila. Cítim jeho teplo. Ide z jeho prstov cez moju kožu až priamo do vnútornosti. Na chvíľu zaváhal. Potom pritlačil. Tak toto nie! Však sa nedám uškrtiť vo vlastnej posteli! Snažím sa mu dať ruky preč z krku. Nejde to. Sú ako z ocele. Ženská, rozmýšľaj! Však ti ide o život! Niekde som čítala, že najháklivejšie sú oči. Zahnala som sa. Moje ruky prešli naprázdno vzduchom. Skúsila som druhýkrát. Zavadila som mu o tričko. Aha, tak vyššie. Asi bol prekvapený mojím výpadom, pretože keby chcel a zatlačil poriadne, tak už nie som medzi živými, ale ja stále dýcham. Síce sa kyslík len horko ťažko prediera do pľúc až ma pichá pri srdci, ale telo ešte funguje. Pripravila som sa útok. Aaa! Mám ťa, haha. Síce to bolo len líce, ale minimálne mám jeho kožu pod nechtami. Ak ma aj zabije, tak ho dostanú a hádam bude hniť v base do konca svojho života.
Asi som ho tým nahnevala. Zacítila som hroznú bolesť na krku. Ako keby sa mi tam niečo lámalo. Srdce bilo ako splašené. Pľúca žobronili o vzduch, ale ten už neprichádzal. Márne som okolo seba metala rukami, kopala nohami a snažila som sa celým telom vytrhnúť… márne… veru, keď je človek rozhodnutý, ide si za svojím. On bol smrteľne presvedčený.
Nemá to zmysel. Keby som chcela kričať, tak už sa nedá. Už sa nič nedá. Poddala som sa. Moje telo bolo zrazu ľahké. Ako keby sa vznášalo pár centimetrov nad posteľou. Juj, aký príjemný stav. Pripomínalo mi to časy, keď som ako dieťa pila každý večer horúce mlieko s medom a potom sa mi sladko zaspávalo. Aj teraz idem sladko spať. Poslednýkrát otváram oči a vidím nad sebou ten žiariaci tanier.
Ďakujem Ti dobrý človek.