brusquo

Voľakedy dávno, keď ešte bol inZin, tak čitatelia písali ešte svoje básne len do komentárov. Diskusie boli prešpikované veršíkmi a čitatelia si ich vymýšľali situačne a trefne. Bývali to skôr humorné básničky a nie romantické a odrazu brusquo napísala nostalgickú. Už neviem v ktorej diskusii, ale zoznámili sme sa pod článkom či ejakulát vypľúvať alebo prehĺtať, počas vianočných prázdnin.
O tom vám nenapíšem, aký názor mala na to brusquo, pretože teraz je iná doba a teraz sa aj básničky píšu len romantické. Ale v dobe virtualnych ejakulátov a žien, čo trojzubcami lovili mužov ako obete ešte v baroch, bola takáto báseň ešte neobyčajne romantická aspoň pre mňa. Inak brusquo bola aj v Afrike, raz písala ako mala na tvári na takom výlete aj sieťku. Všetko je to už kdesi v hlbinách virtualneho pralesa.
A keď už mala nového frajera, tak napísala o starom (vraj takéto nápady máva ráno o tretej):

sú dni
keď mám strašnú chuť
na tvoje pery
veď vždy si býval
taký celý
chrumkavý
dotknúť sa ťa
zvaliť do trávy
a zistiť
či stále chutíš ako kedysi
mám však prekliato málo odvahy
odraziť sa od podlahy
vyskočiť do výšky
a zobnúť si z čerešne tvojich úst
tak ma už preboha
konečne
zo svojho života
pusť

Keď trhám virtualne vankúše z drobných popísaných papierikov v kuchyni, ktorými by som ich mohla vypchávať, tak nikdy neroztrhám blok, kde ju mám na zadnej sivej strane napísanú. Nemám rada pompézne básne a o láske už vôbec nie. A všetky mi vždy pripadajú pompézne, preto sa mi nepáčia.
Moja babka mala veľa ríbezlí a ani ich nemal kto, také kyselé a červené oberať, len kurence. Naťahovali krky so svojimi malými miniatúrnymi slepačími hlavami s jedným okom a občas si ho až vykrútili, aby niektorú vyššiu dosiahli. A tak presne mi to pripadá aj s básňami. Že človek je v láske len takým kuraťom a naozaj len občas sa mu podarí tak vyskočiť.
Zajtra je Valentína a ja si o tomto sviatku myslím, že je to sviatok všetkých tajných lások. Vždy som videla len srdiečka v obchodoch, ale v živote mi nenapadlo, že by si ich mali kupovať tí, čo sa už majú. Takí si predsa nekupujú darčeky len v určitý deň a tak som si vždy myslela, že každý sviatok je zasvätený tým, ktorí si žiadne srdiečka nedajú, ktorí sa ani nenašli a preto tie srdiečka len svietia pozapichované v kvetináčoch. Raz som čítala taký príbeh, no asi už nebude pravdivý, že celý Valentín vznikol na pamiatku akéhosi ľúbostného paru, ktorý sa za života nikdy v láske nestretol. Už si nepamätám, či to bol z dvojice muž alebo žena, ale jeden z nich tomu druhému len písal a písal a celé roky a tá pošta sa niekde stratila a bola omylom doručená, celé kopy listov, až po jeho smrti. A že vraj na pamiatku ako sa títo dvaja minuli a ako sa v živote minúť môžu, tak že pre takých vznikol Valentín ako sviatok všetkých zaľúbencov, čo by lásku mohli nestihnúť alebo prepásť.
A odvtedy, hoci možno si to domýšľam, že to takto je, lebo takto sa mi to páči, že Valentín je sviatok, keď si pripomíname, koľkí sa v svojich láskach ešte nestretli.

Lebo práve to človeku príde často na rozum, nie či byt fatalistom v živote, ale či v láske, či čakať na osud, či konať. Večná dilema hľadajúcich a zaľúbencov.
A tento sviatok je vlastne sviatkom „všetkých nefatalistov“ a aby sme sa fatalistami v láske ani nestali, nikdy ani nestali. A tak ako si spomíname na deň zosnulých na tých, čo už nežijú, tak Valentína máme na tiché prianie pre tých, čo láskou ešte nežijú alebo len tajne. Máme im popriať silu, aby sa našli.
Ale osobne som už tiež fatalista!