Čo je prirodzené?

Prirodzene tiež mi napadlo, že keď chce Boh takúto prirodzenosť a vždy prirodzenosť, prečo nie je proti Bohu a jeho prirodzenosti aj to, keď chceme tehotenstvo umelo podržať, inými liekmi, zašívaním krčka maternice. Je prirodzene, aby žena rodila cisárskym rezom? Je prirodzene, aby niekoho umelo udržiavali pri živote a mnohé, mnohé UPRAVY tejto prirodzenosti?
Prečo napríklad takto veriaci človek v prirodzenosť, keď ma zapálené slepé črevo – dá si ho vyoperovať? Prečo je ochotný taký človek zbaviť sa nádoru, alebo rakoviny aj neprirodzeným spôsobom, keď Boh si už možno takto prirodzene želá jeho smrť?
Nie je aj choroba prirodzená, aj smrť dôsledkom choroby prirodzená? Je už choroba a smrť neprirodzeným zlom pre človeka? Čo všetko je neprirodzene? Len to, čo je proti životu?

Ľudia hľadajú dokonalosť, možno v boji života proti všetkému. Ale keby ten boj bol dokonalý, tak prirodzenosť by zabezpečila, že by sa nerodili deti, ktoré sa narodiť nemuseli. Voľakedy prirodzene prežili len ženy, čo prirodzene prišli na svet, prirodzene splodili ďalšie, ktoré sa len prirodzene mohli dostať na svet a cela prirodzenosť bola veľmi selektívna – kto vôbec prežil. Prirodzene len ti najsilnejší a životaschopní.
A keď bol niekto prirodzene chorý, tak prirodzene zomrel a neprirodzene sa dlho netrápil. Nežil človek po množstve operácií, čo mi začína často pripomínať neprirodzene mučenie.

Keď dostala moja mama ťažký infarkt, keby sme nemali toľko neprirodzených zásahov do jedného ľudského tvora prostredníctvom medicíny, tak by to nebola prežila. Bola by žila už len par mesiacov a zomrela. Nebola vtedy až tak zlomeným človekom, toľkým utrpením, ktoré neskôr vďaka toľkým záchranám prežila.
A ja práve preto modlila som sa aby prežila. Ako človek nikdy nevie, čo ho čaká, ešte čaká. Dnes si myslím, že to bol aj môj egoizmus. Keby bola zomrela vtedy, keď som Boha prosila, aby prežila, nebola by už zažila toľko utrpení. Často si myslím, teraz a nesebecky: Keby som nebola sebec a malinke dieťatko, čo bojuje vo mne o mamu, bola by som jej radšej želala nesebecky smrť! Ale JA som ju chcela. A kto mi v tom pomohol, ľudia alebo Boh? Za ktorú prirodzenosť môžu ľudia a za ktorú Boh?

Prežila ťažkú operáciu srdca a ťažké lúčenie, že už ju možno neprežije a potom prišla ďalšia, prišla o ľadvinu a zakaždým, za každým ťažkým a veľmi bolestivým zákrokom, keď ju pre bolesť museli uspať, zakaždým som spolu s ňou prežívala jej utrpenie.
Prečo ľudia toľko neprirodzenosti dopustili?
Viete, čo je to fyzická bolesť?
Mnohí si myslite, že všelijaká psychická je horšia. Ale ja si stále myslím, že človek ma dušu, zdravú dušu v sebe a ma vieru a môže si pomôcť, keď chorá duša ho boli. Ona neboli stále, občas zaspite.
Skúšali ste zaspať pri ťažkých bolestiach? Viete, aké to je strašné? Keď vám bolesť nedovolí ani zaspať? Keď vás niečo tak boli, že už nevnímate svet a stávate sa zvieratom?
Keď obzor človeka sa zmení na niečo už úplne živočíšne? Zmiloval by sa už Boh? Alebo ľudia budú ešte stále bojovať a vzpierať sa smrti? Je smrť neprirodzená?
Potom už bola pozošívaná tak, že som neverila, že takto pozošívané telo ešte môže žiť, hýbať sa a trpieť ďalej.
Potom jej hnisala rana a opäť sa pripravovala na smrť a bola zmierená so smrťou. Jej telo zas neprijalo akúsi umelinu, čo jej vložili na predĺženie života, lebo ten je prirodzený, vždy život! Za akúkoľvek cenu. A potom jej odrezali aj celu nohu a keď som zakaždým bola s ňou, keď jej obstrihávali kypeť okolo zvyšku kosti a triasla sa predo mnou od bolesti, pomyslela som si, že keby mi mali niečo amputovať, tak spácham sebevraždu už len zo strachu. Rok a pol som bola svedkom fantomových bolesti a ešte tieto pravidelne procedúry. Veľmi by som sa bála. Vy nie? Vy to viete, že nie?
Nemyslela som si, že ta bolesť je takáto. Možno ste ju nevideli naživo, keď si myslite, že by ste ju a ešte hrdinsky uniesli alebo viera by vám pomohla?
Nie je urážkou cudzích bolesti myslieť si to? Vy viete ako koho, čo boli? Aj bolesť je rôzna.
A keď sa už nemohla ani hýbať po ďalšej porážke a ani prehĺtať, hoci bola smädná a len hľadieť na jednu stenu a čakať, kedy jej čo vymenia alebo jej namastia. A k tomu si pripočítajte aj inú bolesť, tak bola som absolútne presvedčená a verila som tomu, že Boh by ju prirodzene nechal zomrieť. Aj keby bola len obyčajné zviera, tak ho Boh nechá odplaziť sa do krikov a nekriesil by ho. Nechal by ho milosrdne zomrieť!
Desať rokov by ho nebol zabíjal a len ho nezachraňoval.

Sme vôbec v prirodzenom svete? Kde panuje ešte nejaká prirodzenosť? Alebo sme si už vytvorili umele podmienky o prirodzenosti?

Myslím si, že kde človek neprirodzene zasiahne, už do prirodzenosti zasiahol a nedá sa mať z prirodzenosti len jej polka. Myslím si, keďže som veriaca, že Boh nás skúša z miery a z ľudskosti. A že proti prirodzenosti stojí ĽUDSKOSŤ!

Človek proste prevzal zodpovednosť a je neskoro hovoriť o prirodzenosti, keď mame na stole zodpovednosť! Už je neskoro bojovať o prirodzenosť, keď mame pred sebou boj o ľudskosť. Aby v nás prirodzene nezvíťazil len strach.

Myslím si, že zodpovednosť je o neistote a keby jej nebolo, ani by sa neprejavila. A mnohí, ktorí bojujú nezmyselne, len o polovicu a neprirodzenú, akejsi stratenej prirodzenosti, sa proste len boja zodpovednosti. Nechcú prevziať zodpovednosť. Nechcú sa totiž dopustiť omylov. Len pokorný človek aj svoje omyly pripustí a pripustí ich vždy a práve v mene prirodzenej ľudskosti. Tá jediná môže byť prirodzená stále.