Čo robí umenie umením

Moja viera v Boha, ktorú ja mam v predstave a túžbe ako ten najkrajsi obraz viery, je krásna aj tým, že za najviac na svete považuje umenie. Keďže je to viera lásky a v lásku, tak najviac ľudské city sú pre jej obraz zachytene v umení.
Povyšuje umenie nad cirkev a akékoľvek náboženstvo z tohto dôvodu, čo prvé a ľudské je na svete najblizsie k Bohu. Najviac, čo ľudia dokázali na zemi stvoriť, bolo a je umenie.

Existuje množstvo kníh o tom, čo je umenie a umenie nie je len otázkou osobného vkusu. Keď sa niekomu páči gýč, nestáva sa preto umením. Isteže o tých hraniciach, čo už je umenie, sa odjakživa diskutovalo.
Nebudem sa tu opierať o citáty z kníh, že v tom, čo je umelecké vzniká napätie, či medzi obsahom a formou, lebo napokon na čo sú nám teórie, keď ich nevieme v našom posudzovaní videného a čítaného aplikovať?
Veď aj to napätie musíte napokon zachytiť a vedieť ho najst. Pri tom nám nepomáhajú bežné teórie, ale cit!

Predstavte si poviedku, príbeh. Predstavte si lacný príbeh, lacný v zmysle, akých je tisíce – niekto ma ťažký život, zažíva čokoľvek, čo je ťažké. Tazsie ako iní, inak by to príbeh o ťažkom nebol.
A zrazu ten príbeh končí nie v „jednoliatom prúde“ a uznaním, že niekto zažíva niečo ťažké, on končí tým, že to „nie je pravda“.
A mame tu ten rozpor, ktorý sa dá cítiť! Zažívať „rozpornosť“ je možno snáď najvacsim cieľom umenia, lebo život je taký a umenie, ako najvacsia služba človeku, nás na to upozorňuje, na rozpory v živote a cite a tým nás niečo o živote učí, ako aj sám život v našom prežívaní. Najhlbšie ľudské zážitky bývajú rozporuplne. To je poznanie.

Dajme tomu nejaká žena v tom príbehu zažíva niečo zle, niečo čo vidíme ako nespravodlivosť, ako útok zla na dobro. Cítime – Toto by sa nemalo stať!
Keby tu príbeh skončil, ešte stále môže byť „sladkým príbehom“, ešte stále môže byť gýčom o živote, lebo nevyzýva naše city k zamysleniu a k zážitku, ktorý vyvolá v našich citoch rozpor. Stále sú kocky jednoducho hodené a svet je čiernobiely. V gýči je všetko čiernobiele, môžte to tak cítiť. Svet je rozdelený jednoducho, aj v príbehu, na „dobre a zle“.

Odkedy sa začne meniť príbeh na umelecky, od kedy môžete mať ten zážitok, že autor vám ten zážitok namixoval na autenticky „farebný“ ako život je?
Musí ohroziť niečo dobre a spochybniť vo vás niečo zle. Musí vás rozhojdať, priamo spochybniť, musí sa stať pre vás citovou výzvou.
Tak ta žena napríklad spácha samovraždu. Urobí niečo, čo považujeme za zle, ale my už z príbehu vieme ako trpela. Už na tejto strane kociek mame zmiešané niečo „dobre so zlým“, niečo ako je sám život. Tuto ženu pochovajú na cintoríne len k múru, niekde na koniec, kde si zaslúži ležať len človek, čo spáchal niečo „zle“.
Možno by vám ten rozpor, čo je „ozaj zle“ ešte stále nenapadol a preto vám ho autor zvýrazní. A dopisuje vety o tom, že keď sa pozrie na opačnú stranu cintorína (opačnú stranu o „dobre a zle“, lebo v umeleckých nápadoch je práve schopnosť nachádzať opačné strany), vidí tam... čo tam vidí on? Vysoké kríže – pomníky spravodlivých ľudí a spravodlivé „zhodnotenie“ dobra a zla?
Nie, on vás posúva ďalej, ako len jeho cítenie je vás schopne posunúť na obrázku príbehu ďalej. Nevidí to, čo iní a umenie vždy nesie autenticky pohľad pre „naše cítenie“. On vidí miesto krížov nielen symbol, ktorý majú niesť (majú), ale falusy!

Tu spochybňuje spravodlivosť posúdenia o tom, čo je jednoznačne dobre a čo zle, to čo by len malo byť, ale nie je a nebolo spravodlivým posúdením.
Siaha dokonca až na kríž, ako na symbol a pritom je kríž pre nás symbolom nielen pravdy ale aj utrpenia!
Sú tam pochovaní naozaj ti, čo toto nesú? Čo toto nesú pre nás, alebo len samozrejmosťou inej smrti?
Aj samozrejmosťou iného a o týchto symboloch viac svedčiaceho života?

Konkrétny autor, lebo napíšem vám link na ten príbeh, síce vysvetľuje v diskusii pod nim, že „falus“ znamená „Vždy vztýčený“, ale zároveň každému evokuje najsprostejšiu nadávku. Jemu nepripomína kríž v tej chvíli penis! Ale niečo rovnako ľudské, tiež nejakú ľudskú prirodzenosť, ktorá sa v nadávkach označuje ešte tvrdsim výrazom „kokot“.
Podľa mňa spochybňuje, či ju tam a nie medzi seba pochovali, ešte aj pochovali, ti spravodliví!
Ti, čo o tej pravde a utrpení naozaj vedia viac?
Príbeh načrtnutý pred týmto koncom o tom nesvedčí.
My sa mame v tom príbehu vidieť ako tie kríže! Lebo my si dávame na hrob takéto kríže ako tí, čo posudzujú, čítajú cudzie príbehy o utrpení a potom neodpustia takúto smrť.

Je to veľmi pekne opísaný príbeh a určite si ho navždy zapamätám. Pozrel sa na skutočnosť naozaj pre nás objavným spôsobom. Svedčí o autorovom cite a o našom karma toho článku.
Ba, dokonca niektorí mu aj vyčítajú práve ten koniec, že ho mal napísať inak a neurážať naše city spochybňovaním toho, čo je naozaj pre nás symbolom, ale nemalo by zostať len symbolom pravdy. Živá viera nevidí tu pravdu v symbole, stále sa ju pokúša najsť v živote.
A mnohým takto chceli, práve to, čo robilo ich diela inými, opravovať iní to, čo sami nevideli. Nehodilo sa im to na ich jednoducho hodené kocky o čiernobielom svete, čo presne je dobre a čo zle, ešte aj v príbehu.
Ale zoberte tomuto príbehu práve tuto časť a príbeh sa zrúti, zmení na gýč! A uvidí a ocení ho veľa ľudí. Gýč je totiž svojou jednostrannosťou ľahko viditeľný pre mnohých (a svojou viditeľnosťou sa stáva pre nich „umením“) ako pravda o živote bez výziev.
Utvrdí vás vždy len o jednom brehu a neposkytne druhy, aby vaše city mohli vo vás kráčať. Pribije vás len ako klinec, na mieste.
Keď sa povie o príbehu, že je „sladký“, on nie je sladký svojou sladkosťou o živote, ale sladký v zmysle spánku uvidieť aj niečo iné, čo by nás posúvalo dopredu, bez akejkoľvek výzvy pre nás, pre naše myšlienky alebo city.

Spomínaný článok ako príklad takého príbehu: ludovitherman.blog.sme.sk/c/70502/ako-falusy-jeden-vacsi-ako-druhy.html#t2