Múdry človek vie, že v afekte nemá byť a verím tomu, že veľa a zvlášť manželiek nie je.
Bývajú len v miniafektoch pred PMD, lebo väčšinou nevedia, kedy to je. Kedy to je, už ten jeden deň, keď si majú povedať - Pozor, dnes budem ako v puberte, keď som to tiež nevedela. Aspoň ja mam takú skúsenosť, že okrem Vianoc som sa vždy s mužom pohádala presne v ten deň - keď zasvietila oranžová.
V ten deň sa mi zdalo všetko najhoršie na svete aj keď neskôr som si precitala, že žena je ako klavír a tak ako chce si prehrať najvyššie tony v sebe, ako sa ladí, tak aj tie najnižšie - či hrajú.
Vraj sa s tým trápi každá žena, že je ako mesiac a raz vidí vo vzťahu len to najkrajšie a celkom inokedy to najhoršie z neho - samé obavy.
Ženy to v sebe potláčajú presne tak ako muži tiež nechcú očividne zmiznúť nadobro, keď oni zas majú pravidelne fázy zmiznúť do svojej samoty, pracovne, na pivo.
Vraj už aj domorodci to poznali, keď to prirovnávali k dračej jaskyni a beda tej žene, čo by svojho muža chcela do nej nasledovať.
Tie neznale mužov klopkajú (búchajú na dvere pracovne) so slovami - Deje sa niečo? Ty ma už nemiluješ? Nechceš sa o tom porozprávať?
Tých neznalých nenapadne zavesiť si tam ceduľu - Milujem Ta, ale teraz mi daj pokoj!!!
Oveľa lepšie by bez tejto cedule bolo, keby chápali, aké križovatky chcú ženy stihnúť, keď zasvieti oranžová. Však len katastroficky scenár - Čo všetko sa nemôže stať!
Ale najprv mu to žena musí vymenovať, čo všetko by sa stať mohlo, aby ju mohol ubezpečiť, len nie bod po bode, že sa to nestane.
Však keď ten muž sedí ako v kine, tak by nemusel ujsť práve vtedy, keď začína horor. Však to k filmu patri, aj strašné scény, no nie?
Škoda, že len malo mužov si uvedomuje, že vtedy žena potrebuje v svojom mužovi len flegmatického diváka, čo si nemysli, že kvôli výbuchom na platne začne horieť cele kino! Ale muži takto reagujú - rozhadzujú nervózne pukance, vytŕhajú sedadla z ich citového života miesto toho aby pochopili, že režisér chce len objať, pritúliť a sám počuť - Neboj sa, veď to je len film!
A preto najlepšie mužov spoznáte, keď im niečo predvediete. Napríklad spodne oktávy, ktoré v repertoári mate aj keď neplánujete vyhrávať len osudovú a na klavíri len bubnovať ako keby ste si pomýlili nastroj.
Muž, čo nezdrhne, tak to je ten pravý – flegmatik. Lebo správny muž je vždy ku ženám flegmatik a už nič ho nerozhádže a všetky oktávy berie s rezervou. Ako si nemysli, že budete len romanticky hrať somársky pochod, tak si nemysli... nič si nemysli!
Však správny muž by ani nemal myslieť ale cítiť. Vtedy by na to najlepšie prišiel, čo všetko sa dá zahrať a aj tak tu ženu miluje. Možno pre to napätie, keď sa započúva a prežije ho tiež.
Však aj v prírode po búrke býva dúha a po suchu aj dážď a vietor hlási nove obdobia a čo nove bude nasledovať aby ten muž bol prekvapený ako ona sama svojim citom.
Iste by ste nechceli aby mala len tak pracovne príručný xylofón na ktorom bezpečne zahrá jednu oktávu. To už by ste z nej osudovú ženu nepočuli. Veď tie osudove, čo vám už ušli, tie mali skôr tympany.
Tak pohádala som sa s mužom vždy len na Vianoce, cez Štedrý deň aby sme do večere všetko stihli a z toho som bola nervózna, že nestihneme. Keď som sa aspoň na Vianoce naučila, že stihneme, tak sme raz museli odložiť rozbaľovanie darčekov na americky spôsob až na ráno, keďže náš syn si myslel, že toto mu nedokážeme urobiť a preto môže vystrájať ďalej, istý si, že ešte za to večer dostane darčeky. Tak sme sa potrestali všetci a vydržali až do rana. Mali sme vtedy len jeho.
Okrem toho som sa vždy s mužom pohádala zákonite len v ten jeden deň priam neomylne a až na druhy ma bral s rezervou. Sám sa vždy čudoval, že to tak neomylne funguje.
Raz som mu rozstrihala krátke nohavice, čo mu ušila milenka a pritom som vôbec netušila, že mu ich šila milenka. Proste som len tie nohavice neznášala s pocitom – Čo mu má čo iná žena šiť nohavice a brať miery na ne? Však to nie je krajčírka!
