Kopýtko štastia

Mamina najobľúbenejšia jeho rozprávka bola Pecko sprostáčik a moja O dvanástej komnate. Všetky rodičovské poučenia, tie najdôležitejšie o ľudoch a o svete som v nich mala.

Do všetkých môžeš, dievčička
Tej dvanástej sa chráň
Nehľadaj kľúčik za pásom
a nemyslievaj naň

Zametaj len a pamätaj
že nie si ako ja
A nadlho si uchováš
pre dušu pokoja

Nevodievaj ju k tajomstvám
Netlč ňou do dverí
Nech leží v tebe stúlená
jak dieťa v materi

Zo všetkého môžeš, človeče
z jedného nie a nie
Najťažšia z vecí na svete
je vecí poznanie

Uvidí svet a seba v ňom
spleť ľútostí a vín
Čo od tej chvíle vykoná
už všetko bude čin

A bude si ich v sebe niesť
i na posledný súd
Vymetá začas, vymetá
a nevie zabudnúť

Už sa to kdesi začína
už klope vážny hosť
Už ako krehká škrupina
z nej padá nevinnosť

A vlhká vyjde do svetla
Vydýchnuť nestačí -
už prvé veci poplietla
A kto jej prepáči?

Všetko už padá na váhu
už každým mávnutím
kuje si ako kladivom
svoj osud labutí

ten osud, čo sa bude hnať
na koni spenenom
a bude ju chcieť očesať
železným hrebeňom

Čo sa s ňou stane? Uspeje
v tom súčte ľudských strát?
Ten, čo sa na ňu usmeje
vie, čo je to mať rád?

Keď som sa sťahovala ako dospelá a začala žiť iný život, tak som si pod stromček kúpila jeho Tiché papradie.
Druhým orieškom do môjho života bola aj jeho Popoluška.

Jedno zrnko maku
jedno zrnko hrášku
Natrúsilo sa jej
do múčičky prášku

Natrúsilo sa jej
zlého do dobrého
Z osudových strží
z ľudských strmých brehov

Do jej čistých zrniek
do túžob a snení
napadalo hrachu
z hluchonemej steny

Natrúsilo špiny
veciam do kolísky
Storočia sa činí
storočia to čistí

Stále na tom istom
večná tam, kde bola
Všetky živé tvory
na pomoc si volá

Oddeľuje svetlé
oddeľuje tmavé
S čírou hviezdou detstva
na sklonenej hlave

Skryté veci zeme
hľadá presným citom
Čistí... Kiež jej vieme
trochu pomôcť pri tom

V orieškoch sa iste neskrývajú šaty a tie oriešky vám dávajú silu na ďalší úsek života. Už nežije moja mama a už nežije ani Rúfus. Jeho Rodinná pošta mi pripomína odkazy, čo písala moja babička na papierové vrecká od múky písmom zo začiatku minulého storočia.
Potom mi pripomína všetky mamine odkazy, čo mi celé detstvo nechávala na stole.
Tá pošta bola a už nie je. A v jeho básňach bola pre toľkých ľudí.
Nikdy som si nemyslela, že tak budem plakať, keď aj táto samozrejmosť pominie. Až teraz mám pocit, že moji rodičia už zomreli všetci.

Keď som sa v lete vracal zo školy
mával som doma poštu. Do jesene
"Preobleč sa a príď, sme na roli
A povriesla nám ešte dones, žnieme"

Hranaté písmo ľudskej dobroty
To písmo, ktoré ohládzala iba
v koryte časov riečka roboty,
nechýba na tom stole. Ja tam chýbam.

"Obed máš v rúre," čítam po mame
I po rokoch, už doma hosť i nehosť
"Trojočka nám je suchá, zvážame
Naobeduj sa a choď po krsnieho"

Tak prebiehala moja vyuka
do prvej hviezdy na večernom nebi
Deň vyťahoval ako z klobúka
zázračné veci. Volali sa chlebík

"Kopeme švabku na Nižedraží,
okolo štvrtej pôjdeš k furmanovi"
Nachádzajú ma krásne odkazy
na vreckách múčnych, na útržkoch z novín

Hranaté písmo, pošta domova
Bývala si a nebolo ťa málo
V pamäti ležíš ako podkova
z kopýtka šťastia, ktoré odcvalalo