Kŕdeľ bielych vrán

Ja tu nemám veľa ľudí, čo majú rovnaký vkus alebo podobne názory. Pre mňa je celý blogsme v ére idealistického romantizmu. Väčšina z autorov píše krátko a ešte neprekonali stratu ilúzií z internetových vzťahov.
Katolícku vieru, ktorou je blogsme prešpikovaný ako kurča slaninou, považujem za najružovší sen ako sa dá naložiť s našimi hriechmi ľahko. Ľudia, čo majú podobne názory ako ja, už väčšinou nepíšu a považujú to za stratu času.
Raz sa mi stalo, že po dobrej dávke diskusných príspevkov s ktorými som nesúhlasila, som už od únavy „no a čo?“ napísala nesúhlasný komentár. Bol tam jediný a čakala som úžasné pohoršenie ako biela vrana nechápe a nedožičí vranám ten krásny let realitou. Nemala som chuť si to prečítať a tak som počítač vypla.
Medzitým som sa na to vyspala, strávila tú nenáročnú realitu a na druhý deň už plná síl na kritiku sa pozrela, čo ma čaká za nesúhlas.
A tam som mala dva komentáre od ľudí, ktorí mlčali a určite často mlčia tiež a nemajú chuť byť bielymi vranami a kaziť krásnu skutočnosť celému kŕdľu. Obidvaja mi napísali, že už ani neverili, že ešte niekto môže mať iný názor v takom zbore. A že mi ďakujú za to, že sa necítili pri tej diskusii celkom sami.
Kvôli ľuďom, čo vám porozumejú sa oplatí písať, lebo neviem potom, kto má väčšiu radosť, či člen zboru, či ten mlčiaci.
Kŕdeľ bielych vrán vždy odlieta preč, len neletia naraz spolu.
Raz mi babička Lívia (dúfam, že to nie je porušením kódexu, že ju spomínam) napísala, že opúšťa tento Titanic, alebo na súboj Titanov sa už čakať neoplatí. Rozlúčili sme sa a každá sama len ako duch plávala na niektorej kryhe.

My v bielom kŕdli nesúhlasíme ani so sebou. Možno prežijeme aj nesúhlas. Máloktorá biela vrana má blog. Prežívajú pod rúškom smiechu (keď tá svietiaca biela je akože len vtip), cynizmu (keď ten je dostatočne čierny), alebo len krátku chvíľu v svojej skutočnej podobe.