láska na mučidlách ega nebolí

Teraz nemam na mysli Graya alebo knizky s radami co kedy urobit a tak prakticky. Ovela radsej si citam o vztahoch knihy, ktore mi pripominaju vychodnu filozofiu a zakonitosti vo vztahoch. Vzdy je to poucne citanie.

Nikdy som nezazila to, o com som velakrat citala od inych ludi, ake je to hrozne a bolestne, ked vas niekto necha, ze je to na zosalenie a na uplnu prazdnotu v zivote a na taku mucivu bolest, aka sa opisuje. A pritom som bolest vo vztahu zazila, a aj z nevery, ked som vtedy este mala malicke dieta, ktore som este kojila a tak mala byt este precitlivelejsia.
Je velkost bolesti priamo umerna laske, ked ten clovek predsa nezomrel?

Milujem ta takeho, aky si. Kde je tato veta, ked nas boli aky je?
To potom milujeme koho? Nasu iluziu o nom, minulost miesto pritomnosti alebo jeho, aky je teraz?
Stale si myslim, ze ked niekoho milujeme, tak ho nechame ist, nech by chcel ist kamkolvek. Myslim si, ze laska nepozna ziarlivost a laska je tak pokorna, ze vam staci, ze zije.
A predsa ma v zivote tak vela bolelo. A zzieralo, aj muciva ziarlivost, aj pocit, ze ja som nic a ina ma to, co ja nie. Bola to vtedy laska?
Alebo mucivo skvariace sa ego?
Keby mi to bol niekto vtedy povedal, tak to nepripustim, pretoze bol vo mne hnev a predsa spravodlivy. Evidentne to bola nespravodlivost.
Ale aj laska?
Dokaze sa cista laska takto hnevat a takto zzierat pocitom menejcennosti? Moze byt nejaka nasa laska menejcenna, ked ju citime?

Tak som sa volakedy vybrala hladat priciny mojej bolesti. Ako po koreni, hrabat sa v zemi a prplat sa v bolavom, preco to tak boli a kde to ma koren? Stale hlbsie a hlbsie do zeme a do seba. Tu pricinu musim najst, musim presne na tom mieste seknut ako ked hladate ten nerv.
A ohromne ma rozculilo, co som sa docitala - Este je to moja chyba! Este ja som na vine a ja som egoista?!
Kto si toto pripusti? Vsak evidentne je tu nespravodlivost.

Museli prejst roky aby som inak videla a prisla aj nova ziarlivost a zakazdym bolela, pokym vam to jedneho dna nedojde, ze vzdy to, co vidi nespravodlivost je najviac vase ego. Laska akokeby bola slepa voci nespravodlivosti. Berie zivot tak ako pride a nezda sa jej zvlastne na ktorom mieste stoji, ked natolko vo vas. Preco clovek, co miluje, sa nikdy neciti taky pokoreny?
Dnes tym meriam svoju lasku. Ked neboli, je to laska, lebo ma neboli, ze som posledna, lebo mi je to celkom jedno, kde som ja a vobec, ze zivot je taky, ako je. Nemate pocit, ze v nom musite robit upravy a z vasej lasky vysekat jej minulost a zmenit ho, zmenit ho do inej podoby, lebo tato jeho podoba celkom staci.
To laska v nas chce tieto upravy?

Nezazila som vsetko. Neviem, ci laska musi boliet. Ale mna vzdy ked bolela, tak zrovna laska to nebola ale skor urazenost pre to, kde stojim ja, kde stoji on, kde stoji ina a hlavne preco je svet iny, nez si prajem.
Naozaj nechcem nikomu ublizit, ale naozaj si myslim, ze ked nas tak boli, aky je svet, tak nemilujeme, minimalne toho, koho by sme radsej zmenili na niekoho ineho. Milovali by sme s podmienkou, keby bol vlastne niekto iny a takeho. A taky tu nie je a to nas boli, ze milujeme niekoho, kto ani neexistuje. To akoze milujeme ten vzduch?
Stale sa domnievam, ze ked niekoho milujeme, tak nepotrebuje ziadne upravy, lebo tato uprava je najstastnejsia a radost z nej je nam odmenou. Zabudneme vidiet nespravodlivost, kde stojim ja, kde stoji on a kde stoji ina. Moze byt aj sto inych, ktore na tom nic nezmenia.
Pretoze ked proste nejaka ina je, tak sa ho dokazete vzdat. Dokazete to prezit bez mucenia, bez zblaznenia, bez pocitu, ze ja som nicim. Da sa vobec v laske citit nicota?