Pre mna takouto hrozostrasnou bola kniha - Johnymu dali pusku. Nie som si ista, ci ju napisal Dalton Trumbo.
Citala som ju kedysi velmi davno a kedze si ju v ziadnom pripade neprecitam znova, tak vam mozem priblizit jej obsah, co si z nej pamatam po vyse dvadsiatich rokoch.
Prebral sa vojak v nemocnici a kedze nevidel a nepocul, tak vydedukoval, ze ma obviazane oci alebo docasne nepocuje.
Postupne prichadza na to, ze je slepy, hluchy, ze nema usta, nema ruky, nema nohy - a asi o tomto je cela ta kniha, ako na to postupne prichadza, co este nema a co uz nikdy nemoze.
Napokon pochopi, ze je len zijuci trup s hlavou, odsudeny len na prezivanie v tme a tichu a bez pohybu. Pokusa sa rozoznavat den a noc podla chladu na krku, co mu zostal, podla sluzieb prichadzajucich sestriciek v nemocnici, ktore sa ho dotykaju a osetruju ho. Marne a zufalo sa s nimi pokusa dohovorit, co oni dlho nechapu, preco tak zurivo tlcie hlavou o vankus a zakazdym mu pichnu len ukludnujucu injekciu po ktorej zaspi.
Ked pride nova sestricka, tak to vie podla chodze, ktora zastane a odrazu sa da do behu, asi od hrozy, co videla.
Napokon jedneho dna pride sestricka, ktora na jeho mlatenie hlavou o vankus, dostane napad, ze vyuzije morzeovku aby sa snim mohla dohovorit.
Ked sa mu to konecne podari a ona sa ho pyta, co by chcel, tak odrazu zacne hlavou o vankus vyklepavat, ze by chcel vidiet oblohu a vidiet vtakov a slnko a ......
Ta kniha konci tak, aspon pre mna tuto, lebo viac si z nej nepamatam, ze jedneho dna pride miesto jednej sestricky alebo lekara, do miestnosti vela ludi.
Nevie, co sa okolo neho deje, ale na hrudi pociti, ze mu na nu polozili nieco male, lahke a studene a domysli sa, ze je to medaila pre vojaka za jeho statocnost.
Ked tak citam niekedy veriacich na blogu, tak neviem, ako vyjadrit, co sa mi zda, ze v tej viere im chyba.
Mozno aj predstava, ci by na mieste toho cloveka dokazali vidiet aj svoje dieta a ci by im ta medaila stacila.
Dnes mi ta kniha prisla na rozum a napadlo ma vyjadrit to takto a tymto filmom, ze akokeby videli v svojom svedomi tu medailu, ktoru su ochotni polozit na hrud niekoho ineho, len s tym rozdielom, ze ta medaila vlastne patri im, lebo to ich svedomie je take krasne a zasadove.
Mozno ten postihnuty je skor ich medailou na ich hrudi.
Nehovorim, ze vzdy, ale v niektorych pripadoch to tak vyzera a obide vas z toho presne tak isto strasidelny pocit, co sa da na svete zazit a preco si uz tuto knihu pre jej strasidelnost neprecitam.
Neviditeľná
