Napríklad niekto vás sklame, dáte mu košom a potom ľutujete?
Napríklad sklame vašu dôveru k nemu a vy sa zachováte principiálne... ale aké ťažké je to uniesť, vlastnú principiálnosť.
Dôvodov, prečo je správne s niekým skončiť, môže byť veľa. Stačí len nenechať zo seba robiť handru. A potom vám to príde ľúto.
Oľutujete, že ste niečo urobili správne?
Napokon vidíte, že dotyčného to vôbec nemrzí, že on má akúsi inú pravdu, len svoju a len teóriu ako ste mu vy ublížili. Handru zo seba nenechá robiť ani on, podľa svojich teórií.
Ľutujete vlastné rozhodnutie?
Poviete si – Malo mi byť jedno všetko ako teraz je?
Je to ľútosť len za človekom, ktorého ste stratili. A už nič nebude ako predtým, pretože odrazu aj on je principiálny a odmietnutie vám neodpustí. Principiálne, ako ste ho mohli zraniť?
Už nie je ako predtým.
Už je príťažlivejší. Pretože strácaním si aj vy všeličo uvedomíte.
Aj vy ste stratili jeho, nielen on vás.
Je mi to ľúto, ale bohužiaľ nie to, aká som bola. To klamať nebudem.
Práveže si myslím, že až toto všetko so mnou pohlo, aby som vôbec niečo cítila. Ľútosť, ktorú mal cítiť ten druhý.
A tak si principiálne lekcie možno uštedrujeme len sami.
Keby som to mohla dať späť, zbytočne by som dala a ani nechcela dať, lebo predtým to krajšie nebolo. Pre mňa nie.
Niektoré city si uvedomíte až po strate. A keby nebola, možno by ste ich v sebe ani teraz nemali. Je lepšie nikdy alebo neskoro?
