No, o com chcem pisat teraz je hnev .
Poznate to, ako vas niekto dokaze vytocit, niekedy len tak vlastne prijemne adrenalinovo, ako pri sporte, vsak diskutujete dobrovolne a nikto vas nenuti, ale niekedy je to az na porazenie a vtedy pocitite naozajstny a ciry hnev.
Ked sa tak nad hnevom zamyslam, tak asi vznika hlavne pri pocite bezmocnosti nieco ludom naokolo ukazat. Mozno je to aj pocit samoty, ze nemozete svoje poznanie inym prave sprostredkovat a podla tohto by mal zanikat, ked pre svoj nazor vidite oporu alebo pochopenie v inych.
Casto ma tu vselijake utoky na inych v mene viery vytacali az do hnevu, preto ma prekvapilo, preco teraz, pri historicky hadam najdlhsej diskusii na smeblogu nie?
Pytala som sa to sama seba, preco citim taky klud a ziadny hnev?
Cim to je? Cim to bude? Co snad je mi to uz jedno?
A mam taky dojem, ze hnev necitim preto, lebo odrazu nemam pocit, ze som s tymto poznanim, ktore si teraz myslim sama.
Darmo sa hovori, ze ked si verite... aj keby ste boli sami. Sila poznania tolkych ludi je predsa len sila a ked ste s nou zajedno a nemate pocit, ze ste so svojim nazorom osamely, mozno nam to vlieva do srdca pokoj. Mate pocit opory v ludoch naokolo a ze si mozte spokojne lahnut, lebo vidia, ma kto vidiet, ma kto bdiet aj ked vy spite. Je este velmi vela ludi s tymto poznanim.
Dnes elisabeth napisala takyto komentar:
"k absolutne odpornej uderke
pysnych neomylnych surovych farizejov - velmi lutujem, ze si s vami mozno v nedelu podavam ruku so slovami "bratska laska" .... necitim k vam nic ine, nez hlboky odpor. A kjludne mi piste. ze som trapna - tolko zloby ako od vas by som nikdy od cloveka, ktory ma milovat dokonca svojho nepriatela, necakala. Ziadate toleranciu voci sebe a vo vas nie je tolerancie ani co by pod nechet voslo.
Ludia, veriaci v Boha, nezastavajte zlobu a bezcitnost iych len zato, ze su tiez veriacimi.
elisabeth | 12.04.2008, 07:29 "
Kolkokrat som sa snazila len toto povedat a citila sa bezmocna a so svojim nazorom sama?
Neviem, co jej kto odporne napisal, ale mna tento jej nazor naplna pokojom, ze nie som sama, co si ho myslim a ze by ma snad uz pochopila, co som tolkokrat mala na mysli a co som citila v svojom bezmocnom hneve pre svoju osamelost, ze si to myslim len ja.
A zrazu moj hnev opadol, lebo necitim bezmocnost a ani elisabeth si to nemysli sama. Stale viac ludi vidi.
A co teda vidia a ako by sa to dalo pomenovat, k comu to speje?
Tak nad tymto som sa zamyslela teraz.
Kedy hnev upada a pri akom uvedomeni?
Ja by som tuto jednoduchu pravdu alebo toto poznanie nazvala ako poznanie, ze na ludske spravne ciny neexistuje pravitko, co presne mate urobit a bolo by to spravne. Lebo ja takto vidim aj vieru, ze aj viera musi byt sustavnym hladanim v sebe samom, co kedy urobite a comu budete verit a neexistuje na to zazracny univerzalny recept v tolkych zivotoch.
Vsak len proti tomuto som vyhrady mala a takto to citila, tie dogmy, ktore nam podsuvaju, ze su jedine spravne a platne pre kazdeho bez ohladu na podmienky.
To sa vysvetluje tazko. Ludia tuzia vo viere po presnom pravitku aby boli zbaveni vlastnej omylnosti, aby sa mohli citit neomylni.
Nech by tisickrat povedali, ze PRIPUSTAJU svoju omylnost (ale vzdy len teoreticky a zarucene inokedy, nez teraz), tak ju vlastne pripustit nechcu!
Chcu mat pocit neomylnosti a nezlyhania! A preto sustavne tieto pravitka vyhladavaju na ukor aj zivej viery a robia si z vlastnej viery v Boha neomylnu a zabezpecovaciu umelu konstrukciu, co ich ma len uchranit od omylov a od pocitu, ze mozu aj zlyhat a mylit sa. Nie je to vypinavost, tuzba po neomylnosti?
Po zarucenej pravde? Nie je to vypinavost nad inych - tych omylnych, ktori sa od ich pravitka vychylili?
Nech by stokrat len slovne povedali, ze neodsudzuju druhych, tak prakticky ich stale a sustavne odsudzuju a len to sa da citit.
Ja som si vzdy myslela, ze viem si PREDSTAVIT neveru, keby sa mne tak stala a zazila som ju ja. A pritom aka mala blbost to je oproti tomu, ze niekto zazije bolesti fyzicke, ktorych sa nezbavi ani spankom a niekto zazije smrt svojich deti. A aj tak, ked som ju zazila osobne, tak som si pomyslela - Uz nikdy nepoviem, ze si viem nieco predstavit! A potom si ani neviem predstavit... x veci, co ini ludia naozaj zazili!
A pritom cela ta diskusia bola o tom, co mate robit, ked zazijete nieco, co ste nezazili.
Ako to ti ludia vedia? Len podla pravitka?
Moze vobec existovat take pravitko?
Ano, mnohi veriaci tomu veria, ze moze a ze za kazdu cenu, nech by sa dialo cokolvek a nech by ste citili cokolvek a nech by vam hrozilo cokolvek, tak mate sa zachovat - TAKTO!
Ale AKO by to citili, to nevedia a ani ich to nezaujima.
Ludskym citom tym naprosto pohrdaju ako nespolahlivym kompasom!
Neveria v kompas vo vasom vlastnom srdci, ze by ste sa dokazali a mozno lepsie ako oni rozhodnut sami. Neveria vam a nemate ich doveru vo vase vlastne city.
Vas cit je oproti ich dogme nicim.
A pritom Jezis sa vsade zobrazuje so srdcom.
Mate mat asi jeho srdce - univerzalne a dogmaticke - za prve, za druhe a podla toho, ako vam ho vysvetlia. A ako ho len oni videli na zaklade len SVOJHO, ktore mohlo byt aj necitiace. Je to len ich rozumova konstrukcia srdca pre neomylneho skor snad robota vykonavajuceho boziu volu podla ich prikazov a ako im na ne len ich rozum stacil. Citit nieco ine je mozno aj zbytocne, ked to nezapada do konstrukcie. A tomu sa hovori mrtva viera - len fraska na vieru.
