V nasej rodine sme mali velmi vela zien, prevazne same zeny a preto som od malicka pocuvala hlavne nazory zien na muzov a nie naopak.
Moja babicka mala pat dcer a tie dcery mali same dcery a az tym dceram sa zacali rodit aj synovia. Ale pokym to tak bolo a ved nasi buduci muzi boli mali, tak som zila v prevazne zenskom svete zien a ich kamaratiek. Muzi mi pripadali ako nepodarene zeny - horsie zeny.
Uz moja mama, ked sa este hravali s babikami, spominala, ze sa jedna druhej ako deti pytali: A co sa vam narodilo? Dieta alebo chlapec?
Chlapec bolo dieta s pohlavim a dievca to bol len clovek.
Vzdy okolo mna zeny porovnavali zeny s muzmi a vzdy z toho vysli muzi horsie - ako nezodpovedne "zeny", menej citlive "zeny". Uz moja babicka hovorievala o muzoch - Muz, to je nejemne stvorenie. A velmi jemne este takto vyjadrila, ze muzi su akasi drsnejsia odroda zien, asi tych menej schopnych ludi - necitlivejsich.
A naozaj, ked sa na muza pozriete okom zeny a prirovnate ho k inym zenam a kamaratkam a priatelkam, tak vam z toho vyjde, ze toto je akasi nezodpovedna, necitliva a nespolahliva kamaratka, ktorej vzdy vsetko dlho dochadza, ktora vam tak nepomoze, neda sa s nou porozpravat. Casto mi fakt muzi pripadali len ako na plemeno, ale v porovnani so zenou jednoznacne neschopnejsi. Nevedeli varit, prat, starat sa o deti, poradit si tak dobre ako zeny, byt cilivi a ludski a to, ze volakedy orali, to ich nejako terajsich nezachranilo. Akoby bolo uz prezitkom byt muzom okrem plodenia, ale na to ich nemusite mat stale! A len sex? Kto by stal o tak nejemny sex a este od nejakeho sebca? A od sorty ludi, co je tak necitliva?
Muzi mi celkom prisli uz len ako taki tajtrlici, aby na menovke na dverach bolo nejake muzske meno nejakeho muzskeho pajaca.
Aj tak vzdy o vsetkom rozhodovali zeny a ten muz bol len tak na ukazku, ze nejakeho ma.
Zeny sa vzdy pohrdlivo vyjadrovali o muzoch a ked chcete vediet pravdu, tak vzdy sa prevazne o muzoch vyjadruju pohrdlivo a akurat len vtedy nie, ked su v pobluzneni zamilovania alebo nejaky je nablizku. Muzi si to ani neuvedomuju ako zeny muzmi pohrdaju, nakolko ich maju za neschopnych.
Tak toto vsetko som videla a nepacilo sa mi to, lebo co bolo vysledkom takychto zien? Len nadavky na muzov, somranie, sama nespokojnost, nieco nepekne, ziadna rovnopravnost medzi pohlaviami, nic, co by si clovek mohol vazit a tie zeny preco boli potom zatrpknute a zlostne a vecne somrajuce?
Ja by som takeho tutka mat nechcela a nechcela by som vidiet svet takto a zit ho takyto.
Nechcela som zit sama a takto zatrpknuta. Obraz slobodnej zeny a feministky mi pripadal velmi smutny a osamely.
Ja chcem byt sliepkou a verit, ze svet takyto nie je.
Odvrhla som od seba feminizmus ako kyslu citronovu supu a robila som vsetko preto aby som bola sliepkou a zila inak. Vzorom mi bola ta najvacsia sliepka v nasej rodine, co mala tri deti a po robote bezala okopavat burinu a polievat do zahrady - no mne sa zdalo, ze len ona nieco robi okrem rozpravania. Ine zeny pre mna nerobili, boli same psychologicky a filozofky a mne sa zdalo, ze vobec nepracuju, ked recnia. Tato praca pre mna nemala vobec ziadnu uctu, tie ich vecne debaty, co vtedy a co vtedy a vysledok nebolo vidiet ziadny. Ani to, ze citali, ze boli vzdelane, som neocenila. Vzdelanie sa mi zdalo take samozrejme ako kyslik a raritou pre mna bola fyzicka praca. To, ze teta krmi kacice, ze si v letku dava zasteru a presne vie, co mozme zjest a ako sa veci vesaju do skrine, aby ste nepotrebovali kupit novu a usetrit. Velmi som tuzila byt takou sliepkou a mat kopec deti a vianocny stromcek k nim a vsetko tak riadit ako general, ale aj tato zena si velmi svojho muza nevazila. To uz asi bola nutnost zivota, ze ho musela strazit aby zo svojej role pana domu nevypadol, keby bol napriklad pil alebo sa niekde motal. Zorganizovala zivot aj jemu a nas dedko sa mu ani neopovazil naliat viac nez jeden stamperlik. Vsak sa vlastnej dcery bal, ze by ho zato vyhresila. A to som zas taka nechcela byt, aby sa ma vsetci bali ako hlavy rodiny, to mi stale do obrazu muza nezapadalo. Cele moje manzelstvo bolo mojim bojom o to, aby moj muz bol hlavou rodiny a aj tak sa mi to nepodarilo. Nemal k zodpovednosti taky vztah ako ja a vzdy vsetko radsej nechal na mna.
Dnes viem, ze som urobila chybu, ked som rolu kormidelnika prebrala ja a cely cas mu len kryla chrbat, ze tym kormidelnikom je on. Nikdy som sa potom ako zena pri nom necitila, ked som vlastne bola chlapom a hlavou rodiny v sukni. Ale kto mi kedy dal o tom spravny obraz ako ma manzelstvo a ten stastny vztah vyzerat, ked vsetko vzdy okolo mna riadili zeny a nic nenechali na muzov? Kto mi vysvetlil kedy je zena stastna a kedy sa citi zenou? Ake je to mat pocit, ze sa o muza mozete opriet a on vas podrzi? A aky vobec by mal byt muz?
Aky, ked mu je pravo byt muzom uprete, lebo ked nim bude, tak je necitlivy, neohladuplny, neschopny, nezodpovedny a to vsetko len preto, ze nie je zenou?
Aky ma byt muz a aky moze byt muz?
Dnes si myslim, ze ked to zena nevie, tak nevie a ani nemoze vediet nic ani o sebe ako zene.
Lebo ked mu jeho polovicu neprenecha s doverou v jeho sily a v JEHO POLOVICU, tak nikdy nepride na tu SVOJU. A nenajde sa ako zena a ani nebude stastna.
Mozno sa mylim, ale myslim si, ze ani nepozname nase role. A nepozname ani svoju prirodzenost.
(pokr)
