Názor ako alternatíva k ideálu

prvá: Či by im nevadilo zobrať si za životného partnera takého človeka, ktorý už pred manželstvom s niekým aj sexuálne žil, ak by oni predmanželské skúsenosti nemali. Vadila by im predstava, že ich partner mal alebo nie? Zmierili by sa s tým, keby oni ich nemali? Vedeli by takéhoto možného partnera aj zo svojho výberu preto odpísať?

druha: Odpustili by partnerovi v manželstve neveru? Aj v prípade, že oni sami sa nikdy nevery v manželstve nedopustili? Odpustili by svojmu partnerovi, že ten mal v živote aj iného sexuálneho partnera už počas trvania manželstva, keď oni nikdy v živote iného sexuálneho partnera nemali? Pýtam sa na mieru, čo všetko by dokázali odpustiť.

tretia: V prípade smrti alebo rozvodu, keby svojho partnera stratili, zostali by žiť celkom sami bez partnera a bez sexu, keby sa po strate partnera aj cele roky nezamilovali do iného?
Tu by ma zaujímalo, či by opustení rozvodom zostali sami až do smrti a či v prípade ovdovenia boli ochotní žiť sami aj desať rokov, pokým by našli vhodného partnera, ktorého by aj milovali. Tu ma zaujíma otázka, nakoľko sú ochotní dodržiavať prikázania a neriešiť to opakovaním hriechu.

V rozprávkach sa píše, opisuje dej do svadby, čo robia hrdinovia deja až do svadby a tým rozprávky končia – Zobrali sa a žili šťastne až do smrti.
Kto by po takom rozprávkovom živote netužil? Ale v živote sa možno stretnúť s neverou, smrťou aj rozvodom, hoci sme si ich neželali. Život nás môže prekvapiť tým, čo zažijeme. Váš partner sa môže zmeniť, zomrieť alebo zradiť vás a môže to aj oľutovať, že vás zradil neverou. A mňa zaujíma život katolíka, vaše názory, ako by to mal veriaci, ktorý sa hlási ku katolíckej viere riešiť, vaše názory na reálne problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť, život katolíka, keď jeho život prestane byť len vysnívanou rozprávkou po akej všetci túžime. Kto by netúžil?
Čo potom v takýchto prípadoch? Pre takéto prípady mate aké názory?
Doteraz som sa často stretla len s pokrčením ramien, ale snáď nad životom len nekrčíme ramenami? Mate na to svoj názor ako alternatívu ku ideálu?
Tieto otázky ma veľmi zaujímajú, keďže ja som v živote musela riešiť z nich niekoľko a na počudovanie mi na ne práve veriaci odpovedali len pokrčením ramien, že nevedia.
A tak som sa pýtať prestala.
Možno som však ešte len nestretla veriacich, ktorí by mi na ne odpovedať vedeli, pretože tí, čo vedeli a boli veriaci, neboli katolíci. Tak prvýkrát po dlhom čase sa pýtam znova a nie preto, aby som ich zhadzovala. Zhadzovalo ich v mojich očiach len to, že mi na to odpovedať nevedeli, akoby počítali len s ideálom alebo len cudzím doživotným zlyhaním a so svojim nie, keď život niekoho z jedinej predstavy vybočí.
Vnímala som to ako neschopnosť vžiť sa do iných, čo sa s tým stretli, s ktoroukoľvek alternatívou, ktorá z ich predstav len o svojom živote vybočila.
Možno sa mýlim a viete mi odpovedať.