Neľudská citlivosť

Presne od nich som mala pozicanu knihu jedneho zverolekara, co spisal zaujimave zazitky zo svojej praxe. Pamatam si uz len jeden pribeh o spolocenskom kocurovi, ktory mal velmi rad ludi, ktori schodzovali.
Prinieslo mu ho male dievcatko tiez z cesty, kde ho zrazilo auto. Lenze tomu kocurovi uz nebolo pomoci, pretoze mal creva vonku a takato operacia by bola nezmyselna. Dievcatko poslal prec a chystal sa toho kocura utratit. Pripravil si smrtiacu injekciu a ako sa ho dotykal, ked mu ju chcel pichnut, tak sa mu zazdalo, ze ten kocur pradie ako odozva na dotyk jeho ruk. Pre nieco mu ju este nepichol a ked sa opat k nemu priblizil, opat sa mu zdalo, ze ten kocur pradie, ked sa ho dotyka. Pozrel na svojho asistenta s otazkou v ociach, ci by sa predsa len nemali pokusit ho zachranit a robit mu zdlhavu operaciu zasivania criev.
Asistent sa nemo vyjadril ako ochotny asistovat, keby to chcel, nechava to na nom, inak za kocura neorodoval, mozno to bude kopec zbytocne straveneho casu a zbytocneho zachranovania.
Ale ked teda asistent nemal nic proti tomu, ze bude asistovat tie zbytocne hodiny, tak sa pustili do cistenia tych drobnych criev a zasivali a zasivali ich dlhy cas. Asi to kocur aj tak neprezije, ale sa aspon pokusia.
Po niekolkych hodinach odniesol ten zverolekar spiaceho kocura po operacii k sebe do spalne, ktovie, ci sa z toho preberie?
No nielenze sa ten kocur prebral, ale to aj prezil a zo dna na den sa zviechal coraz viac, az sa stal oblubenym kocurom jeho manzelky a jeho. Culo sa zacal zaujimat o ludi naokolo, v com mu nebranili a tak ten kocur zacal chodievat do dediny celkom sam.
Raz ho nasli na akejsi schodzi zahradkarov, inokedy ho videli na fare na inej schodzi, vzdy len tak posedaval obdalec ludi a tam, kde ich bolo vela, no aspon niekolko. Ked sa taka schodza skoncila a ludia sli domov, tak sa kocur spolu s nimi pobral tiez a kedze ho uz poznali ako kocura pana veterinara, tak mu ludia aj dopravili toho kocura az domov, ze mu po ceste robili spolocnost, aby sa mu nic nestalo.
- Len som sa chcel pozriet, ci v poriadku dosiel domov, - vysvetlovali okoloiduci, ked sa zastavili pri veterinarovi.
- A kde bol? - zvykol sa pytat veterinar. A vzdy bol na nejakej schodzi alebo stretnuti, kde ho ludia videli. Prisiel za ostatnymi, posedel si do konca a potom siel, ked sa schodza skoncila, domov. Stal sa tym tento kocur slavny a po dedinach mu zacal ist chyr kocura, co miluje schodze.
A takto sa o nom dopoculi jeho byvali majitelia a hned si ho podla tohto aj spoznali. Jedneho dna sa u veterinara zastavil otec so synom, ze vraj sa dopoculi, ze takeho kocura nasiel a takyto sa im aj stratil a ci to nahodou nie je on, pretoze aj ich kocur takto vsade chodieval, kde bolo vela ludi. A aj ho chceli vidiet, ale kocur este nebol doma, pretoze spomenuli si, ze v utorok byva schodza rybarov a to by sa mal vratit az o deviatej.
Ale bol to on a po tej deviatej sa vratil domov ich kocur. Nastal problem, ktorej rodine vlastne patri. Luto bolo malemu chlapcekovi za svojim kocurom, ale luto bolo aj domacim sa tohto oblubeneho kocura vzdat, ale veterinar ho vratil svojim povodnym majitelom, lebo mu bolo luto maleho chlapca, ktory mal iste k nemu vztah. Dohodli sa, ze niekedy toho kocura pridu navstivit, ked byva len o niekolko dedin dalej.
No ako ubiehali dni, nesli ho navstivit, aby im nebolo luto, ze ho uz nemaju a radsej nanho zabudli. Ten veterinar s manzelkou nemali deti a tak ten kocur tiez pre nich znamenal vela a aj spomienok ako sa zviechal pomaly zo svojho urazu. Napokon navrhol veterinar manzelke, aby ho isli navstivit aj tak.
Ako inak, kocur este nebol doma, zas bol na akomsi stretnuti a tak ho museli pockat.

Velmi sa mi pacil tento pribeh, pretoze ja som vzdy najradsej mala macky a takyto pribeh som o macke este nepocula. Asi na ten pribeh nikdy nezabudnem, ako iste aj vy mate svoje pribehy, ktore si tak pamatate. Spomeniete si na ne vzdy, ked vam ich nieco pripomenie.
A mne dnes tento pribeh pripomenul tento komentar pod clankom Olgy Pietruchovej:

Pre Karin od chudaka
Aj pre Vas mam pravdivu rozpravku. Ochorel mi pes. Ochrnuli mu zadne nohy. Schudol na kost, lebo neprijimal potravu. Len ležal
a z pysku mu vytekali sliny. Nechal som tisice vo veterinarnej nemocnici, aby mu pomohli. Bohuzial nevedeli ani zistit co mu je.
Mal som podozrenie, ze ho niekto otravil. Nakoniec som sa rozhodol, ze ho dam utratit. Zasiel som za miestnym zverolekarom a aj on my vysvetlil, ze nema sancu, len sa trapi. Tak som ho vylozil na stol.Lekar si nachystal injekciu. Otvoril plechovu skrinu, trosku sa skryl za dvere, ale videl som to. Nalial si poldecak, vypil a chvilu pockal. Potom si pre seba zasomral: nie je to take jednoduche. A nalial si este jeden. Potom tu injekciu vpichol. Myslel som, ze budem pri svojom psovi do konca, ale zverolekar ma posielal von. Povedal som, ze chcem byt dokonca, ale on trval na svojom. Pozrel som sa lekarovi do oci. Mal slzy na krajicku. Odisiel so z ucty k nemu. Mojho psa videl dvakrat v zivote. Karin, ten zverolekar mal minimalne 25 rocnu prax . Takych zakrokov uz musel urobit stovky. A predsa si nezvykol. Aj ked ten pes uz nemal ziadnu sancu, asi mu ho bolo luto.Myslite, ze lekar na gynekologii je to povinny robit, tak ako to chce pani Pietruchova? Kto na to ma zaludok, nech to robi. Asi sa tomu zabranit neda. Nech sa vytvoria potratove kliniky, ako inde vo svete. Aspon sa bude vediet who is who. Taka klinika nemusi byt v kazdom meste. Operaciu oka vam tiez urobia len v krajskom meste. A tu ide o zivot, nie o oko.

Nikdy som nechcela byt veterinarka. A to prave preto, ze som sa dokonca cudovala ako moze clovek, co ma rad zvierata, chciet byt veterinarom, ked bude musiet vidiet tolko zvieracieho utrpenia. Mozno si pomyslite, ze niekto to musi robit, ale preco ja by som to mala byt, ked mam moznost vyberu, tak to neviem.
Veterinar podla mna musi byt silny clovek a nemoze si dovolit sentimentalne city, ked zviera potrebuje pomoc.
Je na svete aj vela muzov, ktori nechceli byt pri porode svojich deti a to nie preto, ze su im ich vlastne deti lahostajne. Len si myslia, ze toto by nedokazali.

Nechcem sa vyjadrovat ku gynekologom, ktori sa stali alkoholikmi alebo musia pit preto, ze robia interupcie. Keby som musela kvoli tomu pit, tak si myslim, ze je lepsie takuto pracu nechat. Aj ucitelom sa tak hovori, ked sa ti nepaci plat, tak chod prec a vzdaj sa ucenia, hoci tuto pracu robis rad.
V tejto spolocnosti je to tak, ze ked chces ucit, malo zarobis a ked chces byt gynekologom, tak musis robit aj potraty. A nemam celkom nic proti tomu, ked sa ucitelia buria alebo gynekologovia. Nebola som gynekologom a nebudem sa k tomu vyjadrovat, ked tymto problemom okolo toho nerozumiem.

Chcem napisat len ZA SEBA, ze ja by som velmi pravdepodobne poskodene dieta nechcela. Mozno ako prve, mozno ako druhe, mozno ako tretie, ktore som cakala, pretoze som svoje deti cakala stastna, ze ich cakam. A asi preto by ma vtedy nebolo odradilo nic, aby som si to uz ako tehotna rozmyslela, ze ich nechcem aj keby boli poskodene.
Ale teraz to ja tak citim, ze by som vobec na dieta silu nemala a keby malo byt este aj poskodene a ja by som to vedela dopredu, tak este menej.
Asi by som uz bola celkom ustvata a ja viem, ako takemu cloveku je, ked uz vobec nevladze. A viem, ze mnohi vladzu este menej a ze zazili este vacsie nestastia, ale kto to posudi ako tomu cloveku je a ci este vladze a co este uvladze?
Ja by som to nechcela byt, kto by to o inych posudzoval, co este musia zvladnut. Nechcela by som byt ten, co povie - Tento kon este vladze bezat.
Ja som rada, ze moja mama je uz mrtva a ze uz vladat nemusi. Bola som svedkom tolkeho jej utrpenia, ze hovorila som si - To bolo moje sebectvo, ze som ju este chcela mat pre seba, pre moj egoizmus na svete, lebo MNE by bez nej bolo tazko a JA by som sa s tym nevedela zmierit.
Ked je vonku krasne, niekedy si pomyslim aj to, ze mozem byt stastna, ze ona uz netrpi.
Kto do mna uvidi, nakolko ja sama pre seba, ze sa s nou netrapim a nakolko ja pre nu?
To vedia len nam blizki ludia, ktori poznali nas vztah, ako som uz nevladala ani ja a ako uz ani ona. Napriek tomu aj tak nelutujem, ze zila tak dlho v tych svojich trapeniach. Mozno aj sebecky, ze aspon videla moju dceru a svoju vnucku. Kto iny to moze posudit ako my, ked nas nepozna?
A casto nepozname ani sami seba a co uvladzeme, ked sme nepocitali so vselicim, co sa aj nam moze stat alebo druhym alebo ako to zvladneme.
Viete o kolke iluzie este aj o sebe pridete?
Na zaciatku zivota si clovek mysli, ze bude skoro idealny partner a skoro idealny rodic a skoro idealne dieta svojim rodicom. A poznate tolkych skoro idealnych okolo seba a po rokoch seba tak?
A este aj toto vam na nieco bude - stracanie iluzii o sebe, pretoze o to skor porozumiete inym, preco idealni neboli a napriek tomu, kolko citu v nich este bolo.
A mozno az potom sa naucime milovat aj neidealnych ludi, len takych, aki sme.

Cudzie pribehy sa lahko pocuvaju a lahko sa nad nimi citlivo rozplyva, co niekto niekde dokazal. A v mene toho opat budeme diktovat, co maju uvladat ini, inak necitia?
Operujte len svojimi pribehmi, co ste dokazali vy, pretoze taki ludia casto uz nedokazu byt tak neludsky citlivi.

Len vyrozpravat cudzi pribeh alebo vlastny drobny, taka citlivost nie je!
Stale je to citlivost len teoreticka.