o odpustení - druhá časť

Ked som sa dozvedela o jednej stranicke, co este zije a celkom lahostajne ludia beru jej minulost, akoby ani nemohla konat inak, tak som sa ani nespoznavala, aky hnev som pocitila a zas zoci-voci tolkej lahostajnosti.
Ako sa da odpustit to, co za dostatocne zle a akym to bolo, posudene ani nebolo? Toto maju byt odpustenia, bez akehokolvek pokania, bez uznania chyb v dostatocnej miere a pri ich zlahcovani, ze nedalo sa inak? Ale osobne viete, co vsetko ti ludia urobili, co vobec nemuseli a len tak navyse oproti inym ludom, co naozaj nieco museli a naozaj nemohli inak.
Sekala som roky na cintorine datumy umrtia a pri tej praci sme na jednom cintorine narazili na jej hrob. Na pomnik tej zeny, hoci este zila a zije dodnes. Uz za zivota si dala spravit pomnik. Dobre sa pamatam, ze som si pomyslela, ze by si zasluzila, aby som jej tam dosekala datum umrtia na rok 1968.
Tak este tejto mam odpustit, hoci si mozno nikdy nic nevycitala (Vsak nemohla inak!) a preco by aj? Vsak ta lahostajnost voci tymto skutkom pokracuje dalej.
Tolko nevsimavosti a tak kontinualnej, od detstva az po svoju styridsiatku, som nezazila. Nikdy to zlom nebolo, lebo ona vraj nemohla inak. Zas je to ludom jedno, ako bolo aj vtedy.
Ja si nemyslim, ze sa mali robit procesy, lebo to by bolo zrovna to iste a zas ini by boli opat ukrivdeni a naozaj pri "spravodlivosti" ludi, ale az tolku lahostajnost a ohladuplnost si aktivni vinnici nezasluzili.
A ani si nemyslim, ze to bola len ohladuplnost, co ich usetrila, ale mocenske dovody, aby sa byvali komunisti zas dostali k moci a nerusene.
A ked sa otvorili zvazky STB, tak za tym tiez bol len boj o moc, aby sa konkretne niektorych medzi sebou zbavili, len dalsi boj velkych spinavych ryb medzi sebou, ze mozno aj menej spinavsie im mutia vodu k moci nezelane. Spravodlivost vzdy nastupi vtedy, ked mocnym len v dalsom boji o moc vyhovuje - zbavit sa konkretne niekoho. A tak to bolo aj s neznou revoluciou. Bola nezna hlavne ku komunistom, aby prezili bez odsudenia a pre zmenu sa mohli zahrat na kapitalistov, len si vymenit lopatku za vacsiu.
Odpustme im, mali na moc len nadanie a schopny si zasluzi vladnut.

Dnes si myslim presne tuto poslednu vetu - Nezavidme tym, co dokazu vladnut, co dokazu zmanipulovat masy, co dokazu byt presibani, co maju zmysel pre politiku, co maju nejake schopnosti, co maju peniaze a talent vyuzit svoje schopnosti pre svoje ciele.
Dnes si na pocudovanie myslim, ze v postoji k zivotu mal pravdu moj otec a nie moja mama. Dalo by sa to vysvetlit vselijako, preco u mna vyhral prave tento postoj aj ked otec bol tak lahostajny k cudzim osudom a staral sa len o svoj a osud svojich deti. Pokusim sa ten postoj obhajit az v tretej casti o odpusteni, ale v tejto druhej da sa to vysvetlit aj takto:
Verim totiz tomu, ze kto nie je spokojny s tymto svetom ako s Bozim dielom spravodlivosti, tak v pocite krivdy dielom Bozim pohrda, aj sebou, aj svojim zivotom. Mysli si, ze zaziva nieco, co si nezasluzil.
Moja mama len neverila v Boha. Verila tomu, ze sa jej moze nespravodlivost stat. Trpela pocitom krivdy a to bol tien na mojom detstve.
Su len dva postoje k zivotu, ked si myslite, ze ste si zasluzili alebo nezasluzili to, co prezivate.
Chcete verit v Boziu spravodlivost alebo v ludsku nespravodlivost?
Verit v Boziu spravodlivost vobec nie je lahke a nie je to ziadnou barlickou. Vacsinou je to bakula na nas, za co vsetko sme si sami na vine a ze menit sa mame my a nie svet a ludia okolo.
Mojej mame chybalo zmierenie. A predstavte si, s kym by sa vam lahsie zilo po rane osudu? S clovekom, co ma v sebe trpkost a zivot povazuje za jeden omyl, ktory musel uniest, alebo s clovekom, ktory vam ukazuje, cim je zivot este krasny bez trpkosti?
Odpustila som to mame, lebo velmi trpela a len ja viem ako. A toto musim odpustit aj sebe, ze som jej to nedokazala ulahcit tak, aby bola stastna a bez pocitu tolkej bolesti a trpkosti za to vsetko, co ju doradu stihalo, ked sa jej iluzie rozsypavali jedna za druhou.
No myslim si, ze tento posledny odsek pochopi menej ludi, snad veriaci, ktori veria, ze sa nam nemoze nic zle stat okrem pocitu krivdy, hnevu a strachu, ktori sa po tazkych ranach osudu pytaju:
- Este vo mna veris?


(koniec druhej casti o odpusteni)

prva cast