Prečo je každá piata žena týraná?

Keď je žena týraná, tak v prvom rade preto, že žije s násilníkom. Môžme pritom skúmať rôzne PREČO.

1.Prečo si násilníka vôbec zobrala?
2.Prečo s násilníkom zostava?
3.Aký ma vlastný podiel na jeho násilí?

1. Prečo si násilníka vôbec zobrala?
Isteže sa nájdu aj ženy, ktoré vstupujú do vzťahu s tým, že už môžu vedieť, že ten muž bude násilník, pretože sa tak už prejavil, ale neveria tomu, že bude. Podcenia všetky príznaky, ktoré poukazujú na to, že ten muž bude násilník. Ale prevažná väčšina takýchto žien to o svojich partneroch ani netuší. Neprejavujú v čase chodenia pred svadbou a ani dlho po nej žiadne známky svedčiace o násilí. Keď sa prejavia, býva neskoro a žena ma s takým mužom už aj deti.

2. Prečo s násilníkom zostáva?
Pri počiatočných prejavoch násilia považuje žena za nerozumne sa hneď rozvádzať, pretože ma deti a pretože v počiatkoch ma ešte svojho násilníka rada. Stále je presvedčená, že jej manžel násilník nie je. (To je podobne ako v prípade alkoholika.)
Násilník sa k nej sprava tak, že u nej vyvoláva pocit viny, že si násilie zaslúžila a ona tomu uverí. Uverí tomu, že ho spôsobila sama. Väčšinou sú to ženy, ktoré v detstve nezažili lásku otca a stále v sebe prechovávajú pocit, že lásku si je potrebne zaslúžiť a sústavne sa snažia o to, aby si ju zaslúžilí. Násilie na sebe považujú za vlastne zlyhanie. Násilník u nich čoraz viac nahlodáva sebavedomie až svoju obeť celkom spracuje k tomu, že nie je schopná obrániť ani seba ani svoje deti. Typická obeť týrania si nie je vedomá toho, že je týraná. Ma absolútne mylne videnie skutočnosti, väčšinou sa stále zaoberá tým, kde ona urobila chybu. To ju natoľko paralyzuje, že nie je schopná pre svoju sebaobranu urobiť nič. Ma pomýlené hodnotenie skutočnosti. Vo väčšine prípadov je presvedčená, že ju ma násilník rad, lebo týmto práve ju násilník manipuluje, prečo zlyhala ona a nie on. Vyvoláva sústavne u nej pocit viny, ktorý tieto ženy len skrývajú ako svoju nedostatočnosť a preto si tuto skutočnosť o nich okolie neuvedomuje, že práve pre toto, pre vlastný pocit viny sa nedokážu brániť. Násilník ich presvedčí, že je ich egoizmom a hlavne voči deťom od neho odisť. A tak sa snažia dokázať, že egoistické nie su a sústavne to dokazujú odpúšťaním.
Druhým najzávažnejším dôvodom, prečo sa neoslobodia od násilníka, sú objektívne príčiny, keď nemajú kam odisť a ako samé s deťmi prežiť. Väčšinou aj toto hodnotia zle, pretože sú týraním, ktoré prežili, natoľko oslabene, že neveria, že by sa osamostatniť vládali. Majú o svojej sile už úplne skreslenú predstavu v ktorej ich udržuje násilník, že by to ani nezvládli. Stále sa zabúda na to, že týraná žena nie je psychicky v poriadku tak, aby si dokázala pomôcť sama. Trpí následkami vlastného nízkeho sebavedomia, v ktorom ju násilník sústavne udržuje. Nemá žiadnu sebadôveru a neverí si. Len výbuchy jej sebadôvery, ktoré ma niekedy možnosť vidieť okolie a ktoré okolie aj pomýlia, že dostatočne sebavedomá je, o jej sebadôvere vôbec nesvedčia. Skôr bývajú zúfalým a náhlym odporom a nie ich sebavedomím.

3. Aký ma vlastný podiel na jeho násilí?
Taký, že ho len útrpne znáša a je presvedčená, že vlastnou trpezlivosťou niečo vyrieši ako mnohokrát počula, že sa vo vzťahoch trpezlivosťou všeličo vyrieši, ale nie v takýchto prípadoch. Z času na čas sa pokúsi o záchranu, alebo odpor voči násilníkovi, sama skúša iný prístup k situácii v ktorej sa ocitla, ale ten sa stáva ďalším dôkazom proti nej v očiach násilníka a prostredníctvom jeho aj pre ňu samu, že opäť zlyhala. Každý jej pokus o sebavedomie sa stáva proti nej dôkazom o jej egoizme. V očiach takýchto žien sa stáva napokon cela sebadôvera, akú by mohla mať, len jej vlastným egoizmom, ktorý sa snaží po neúspechoch v sebe potlačiť – a takto v sebe, ako to opisujem potláča všetku sebadôveru, ktorá by jej mohla pomôcť oslobodiť sa od neho.
Násilník jej za každým pokusom o sebadôveru vyčíta jej agresivitu a sebeckosť, keď ho chce opustiť, vydiera ju. Ničí ju citovo, psychicky, ekonomicky, fyzicky alebo v sexe ju tyranizuje, vyskúša si všetky páky, ktoré na ňu platia a ku ktorým sa môže dostať a ktoré ju dostatočne zastrašia, aby od neho nechcela odisť a cítila sa vinná za to, že ich mohol použiť. Ako najblizsi človek vie o nej toľko informácii, ako by o vás nevedel ani dozorca vo väznici. A dozorca vo väznici je ako-tak aj kontrolovaný a väzeň ma od neho pokoj aspoň v noci, keď sa za nim zavrú dvere na povinný odpočinok. Muž, čo tyranizuje svoju ženu, ju budí zo spánku aj mnohokrát v noci na rôzne výsluchy, keď tisíckrát chce niečo, čím ju podrýva opäť preberať a rozoberať. Mnohokrát denne zhadzuje jej sebadôveru a vyčíta jej všetko možné, na čo si len spomenie, v čom ona hra rolu egoistu a toho človeka, čo ubližuje. (Toto mnohí muži poznajú v psychickom týraní od žien, že takýto to ma postup. Žena hra úlohu obete a oni sú tým vinníkom, čo ju ničí. Sami dobre vedia, ako to dokáže človeka ničiť, lebo aj s týmto sa aj mnohí muži zas u žien stretli. A sami dobre vedia, ako to rozhlodáva a účinne sebadôveru.)
Veľmi často sa na vydieranie používajú deti, napríklad vyhrážaním sa, že ju o ne pripraví alebo tým, že ju ako egoistickú samé odsúdia. Deti pri tom často vidia, ako ich matka zlyháva a necítia v nej žiadnu oporu, čím sa mu to aj darí. Dieťa ma sklon viac milovať silnejšieho rodiča, pretože ma uňho pocit ochrany a opory, že práve tento rodič ho pred nebezpečenstvami ako silnejsi ochráni, aj keby k nemu bol horší ako ten druhy slabsi.

Nikto na svete za týranie nemôže tak, že by si ho zaslúžil!

Aj ženy zraňujú mužov a tiež sa dopúšťajú mnohých chyb v živote presne tak ako aj muži. Vzájomne zraňovanie vždy kotvi skôr v nevedomosti o tom, ako a čím najviac ubližujeme. Málokto vedome pácha zlo, väčšinou je prepojene s našou nevedomosťou.
Väčšina násilníkov sama bola zraňovaná a zvlášť v detstve aj ženami a matkami, ktoré samé často boli obetami násilia. Je to kolečko, ktoré sa roztáča a zraňuje nesprávnymi príkladmi v živote, neláskou ako dôsledkom utrpenia, zlým sebahodnotením, mylnými presvedčeniami, že lásku si musíme zaslúžiť na úkor seba.
Hranica medzi zraňovaním a týraním je tenká, preto často nevieme určiť, čo už je týraním. Za naše prežívanie našich zranení si často môžme sami, ale za týranie nie. Je nebezpečné tuto hranicu podceňovať, pretože potom aj my zraňujeme ľudí, ktorí sú už týraní a nielen zraňovaní, ako sa rôznym zraneniam v živote vyhnúť nemôžeme, ale týraniu áno. Aspoň by sme sa o to mali snažiť, aby sme tu hranicu u iných nevideli nespravodlivo voči obetiam týrania.