Spravodlivá hranica

Inšpiroval ma k tomuto zamysleniu článok "Opäť diskusia k trestu smrti" a z neho tieto otázky: "A na druhou stranu vah přidávám doporučení zamyslet se nad otázkou, zda má smysl vylučovat trest smrti, jsou-li legální interrupce a připravuje-li se legalizace euthanasie a výroba lidí na náhradní díly je již za dveřmi.“ Veď to je presne to, nad čím som sa pozastavoval už dávno: že množiny odporcov trestu smrti a priaznivcov umelých potratov sa takmer prekrývajú, rovnako ako množiny zástancov trestu smrti a odporcov umelých potratov. To je zvláštne. Veď kto je za výškraby, ten by mal byť aj za trest smrti, v konečnom dôsledku predsa ide o to isté."

Ani všetkým nestihnete byť, ak nie ste fanatik, tak ani nijako organizovaný v ničom z toho. Väčšinou sa to používa ako sebareprezentacia "JA" – ja ochraňujem zvieratá – pozrite som dobrý človek, ja ochraňujem ženy – pozrite sa, už mam toho plne zuby...
Ta eutanazia, to sú snáď ešte ľudia, čo vedia, čo robia a prečo. Je to jedno, každý z nás zažil niečo iné strašné, život je aj strašný. Mňa skôr zaujíma, prečo to zažívame, než ako proti tomu bojovať.
Pri ochrane zvierat myslím na deti, na psov, ktorí sa majú lepšie ako deti. Asi je zaujímavejšie chápať, čo doteraz neviem ako opísať – ako človek upadá, keď upadá.
Asi neviete, čo mam na mysli. Ľudia nezainteresovaní tomu vravia: Na posratého aj záchod spadne.
Odkedy som bola svedkom ako upadajú, ako to funguje, týrané ženy, odvtedy ma nezaujíma ako odstraňovať dôsledky, ale príčiny. Keď pochopíte „mechanizmus“, pochopíte ten kruh, kde zatlačiť, aby sa to koleso nekotúľalo a nielen utierať rozstriekane blato naokolo.
Myslím si, že človek nežije preto, aby zachránil psa, alebo sto psov, keď odsúdi jediného človeka a nepochopí, čo sa mu stalo. Často totiž na tých záchranných akciách zvierat vidno, ako nechápu záchranári ani podmienky života tých majiteľov.
"Ja to proste nechápem...' alebo s výkričníkom a opovrhnutím. Myslím si presne to, že človek vôbec žije na zemi, aby to, čo vidí aj pochopil.

Pochopenie sa chápe ako prilacné odpustenie zadarmo. Ale keď niečo chápete, ako to vzniklo, ako sa to roztáča a ako „padajú teda aj hajzle“, je pravda, že pochopením aj odpúšťate. Možno pre vinníka je to zadarmo, ale pre vás určite nie. Lebo za také pochopenie najviac zaplatíte, museli ste už totiž predtým niečo také spoznať a to vám už navždy bráni "len tak" odsudzovať s vetou na ústach: Ja to proste nechápem!

Načo potom vlastne žijete, keď nechápete tento svet? Čo ste tu potom prišli robiť? Zachraňovať koho pred kým a rozoznáte to?

Ochrana zvierat určite v sebe ma lásku k tvorovi, ktorý sa niekde priplietol a trpí.
Tí, čo sú za interupciu, tí, čo bojujú za iných, aby mohli interupciu spáchať, málokedy alebo sami ani nepripúšťajú, že by na interupciu šli, len si vedia aj ženu ako takého tvora predstaviť, ktorému skôr pomôže interupcia. Určite nebojujú za komfort žien, ale aj pre tých „par kusov“, ako záchrancovia zvierat.
Keď sa stretávam v tomto s nepochopením, tak ide o ľudí a to si dovolím tvrdiť a nemám dvadsať, ale predsa len aj nejaké skúsenosti, sú to ľudia, čo samozrejme, že len podvedome, kto by si to o sebe myslel vedome, viac berú ohľad na to, ako budú sami pred sebou vyzerať. Skôr chcú vyznávať určitý svetonázor ako vieru v niečo, než by ich zaujímala pomoc a možná omylnosť ich rozhodnutí.
Každý dospelý by už mohol vedieť, že neexistuje spravodlivá čiara a je naivne myslieť si, že v otázkach života a smrti existuje.
Toto, hoci aj s láskou v srdci spoznali ti, čo by súhlasili s eutanaziou. Zas ma zaujíma skôr omylnost človeka, než čo je správne, ako sa naivne pýtajú len deti: A kto je tam – tu zlý?
Ani pri rozvode a rodinných hádkach to často neviete. A možno ste to o sebe nevedeli ani ráno, inak by sme nežili. Myslím si totiž, že žijeme práve pre to spochybnenie, pre spochybnenie všetkých svojich názorov.

A čo tu ešte mame? Trest smrti! Justičný omyl nám zas predhadzuje akéhosi zatúlaného tvora ako psa, ktorý sa zas niekde priplietol, chudáčik.
Mnohokrát si v živote poviete: Ja na všetkých chudákov seriem! Môžu si za to sami!
A predsa nič nie je človeku blizsie, ako sám sa cítiť chudákom a vo väčšine prípadov obeťou niekoho. Za všetko zle, čo sa nám stalo.

Takže všetkých týchto "bláznov" spája, bláznov vraj nelogických, nakoľko len vraj rozporuplne veci obľubujú, to, že sa snažia "spravodlivú hranicu" zrušiť. Neveria totiž v jej spravodlivosť. Veria proste v obete, ktoré treba zachrániť.

Aj ti druhí chcú niekoho zachrániť, to je pravda. Všetky plody, všetkých ešte žijúcich ľudí, ale presne práve to ich vymedzuje, že všetkých, že hlásajú radikalizmus: všetky plody, všetci ľudia, ktokoľvek. Tí totiž veria tomu, že stačí SPRAVNE VERIT.
Ale správna viera neexistuje. Myslím si, že je to nezmysel. A často to teraz, ako sa cítim skúsenejšia opakujem, že keby sme mohli byť s našim záverom na konci, neboli by sme ešte v prostriedku a vôbec v živote a vôbec by sme ani nežili.
Myslím si, že všetci žijeme šancu pochopiť v čom všetkom sme sa mýlili, mýlime a tak to bude aj do budúcnosti. Možno sa budeme mýliť len menej. Tak to by bolo naozaj skromne a nesebecké želanie.

Názory musia byt vyvážené, aby boli spravodlivé. Radikalizmus nás od spravodlivosti vzďaľuje. A zákony sú našou skúškou, každá čiara, kdekoľvek by viedla, je skúškou nasej neomylnosti.
Najnebezpečnejšie je cítiť sa neomylným.