V knihe Emocni inteligence som sa docitala, ze ludia sa nerozhoduju na zaklade rozumu ale na zaklade svojho citu.
Ze to nefunguje tak, ako si ludia vacsinou myslia - ze o niecom som sa rozumom rozhodol a tomu prisposobujem svoje city, ale naopak.
Nieco citim a svojmu citeniu prisposobim svoje myslienky a nazory.
Napriklad: Boli ma ranene ego a preto som si vo svete vyhladal myslienky ako je nevera zla a ako ona zranuje a svoje ranene ego podopieram mnozstvom myslienok, ktore moje ranene ego len posiluju.
Napriklad: Zamilujem sa ako zadany alebo do zadanej a preto som si vo svete vyhladal myslienky ako nevera je prirodzena, ako nami hybe laska a ze laska je to najviac a ranene ego je sebectvo a nesebadovera a moju lasku podopieram mnozstvom myslienok, ktore mi moju lasku schvaluju.
Preto si ja myslim, ze najlepsie bude asi snazit sa dopatrat, co presne mnou hybe v mojej situacii, v mojom zivote - aky cit!
Je to naozaj laska?
Je to len ranene ego?
Skatulky - myslienky sa totiz daju zneuzit, ale na cite (pravdivom, co v tej chvili naozaj citim) celkom nic nemenia. A ak sme boli malicherni a nemilovali naozaj, vrati sa nam to. A ak sme boli velkorysi naozaj a milovali skutocne, vrati sa nam to.
Teda myslim si - nerozhodnu o tom, co je spravne len myslienky a skatulkovanie, ale nas skutocny cit, pravdivostna hodnota citu bez ohladu na obal myslienok ci pre alebo proti len nejakym myslienkam.
Moj muz mi raz povedal, ze kazdy clovek na konci moze povedat - Vsetko bolo INAK.
V tom zmysle je to pravda, ze milovat najviac mohol aj nevernik, ze najvacsia svina mohol byt prave len verny clovek, ze obetou mohol byt ten, co klamal a manipulatorom ten, co nezradil, lebo svoje pravdivostne hodnoty navzajom nepozname, casto ani vo vztahu dvoch, nieto v posudeni tretieho.
Lahko mozme zranit, byt zraneni a preto by sme len vlastny usudok o niecom nemali brat vazne a nepripustat, ze sa nemylime.
Hladame spravne myslienky a spravne nazory a oni mozu byt spravne pre niekoho a v niektorej specifickej chvili jeho zivota. Pre nas spravne, v nasej zivotnej situacii spravne byt nemusia - len klamstvom na posilnenie niecoho nepekneho v nas.
Preto obet mozme povazovat za vinnika a vinnika za obet.
