Zapichnutý meč

Možno by len tie dogmy vedeli rozpísať rozvinutými vetami, veľkým množstvom viet, ale stále o tom istom – o dogme a držali by sa svojej názorovej dogmy aj v tom, že takto dogmaticky je vlastne Boh, nie oni.
A o prameňoch poznávania by tiež napísali svoje názorové dogmy a len súbor dôkazov, ktorými by ich len ako ďalšími podopreli. Ako stĺp, ktorého existenciu dokazuje tisíc ďalších stĺpov, ktoré ho len podopierajú.
Niečo akokeby ste pri meči Excalibure sústavné písali o kameni, do ktorého bol zapichnutý, o tom, že ten kameň existuje, nerozpadne sa a drží, ale celkom nič o tom, ako sa dá vytiahnuť.

Myslím si o tých, čo chcú dodržať čistý ideál lásky v jej vonkajších znakoch, že žiadny z nich, čo predtým svojim tak zvieracím telom nesúložil s iným, už teraz ten ideál povyšujú nad lásku, ktorú často ešte ani nestretli a pri jej hľadaní by sa nechali pomýliť tými vonkajšími znakmi. Tam pramenila moja otázka, nakoľko by súhlasili, aby ideál ideálom nebol, len láskou. A nakoľko by vedeli prežuť svoj egoizmus, že oni sa nemohli zašpiniť životom a túžbami kvôli ideálu. Že sú len špinavé, by im bolo slabou útechou v závisti a žiarlivosti, ktorej tvár ešte nepoznajú ako vie bolieť.

Svoju žiarlivosť nepoznáme, pokiaľ sme ju nestretli. Ľahko sa hovorí o odpúšťaní, keď ešte nevieme, čo by sme mali odpustiť a o silách, ktoré sme si ešte nezmerali. Len prázdnota vypĺňa ideál, prázdnota poznania.
Len kto výhra športku-sazku bude veriacim?
Na tieto otázky mi odpovedal jeden veriaci a na 99,99% verí, že sa mu ideál splní, len pády bývajú o to strašnejšie, keď neváhame, že sme hodní tohto ideálu od druhých, aby sme sami takým ideálom pre druhých boli.
A na tretiu otázku mi odpovedal, že by ho mohol partner aj opustiť to vôbec nepripustil, že by svojmu partnerovi bol verný po jeho smrti až do smrti.
Viete si predstaviť koľko je do smrti dní, keď tak ľahko opisujete život?
Ktorý ideál vám ho pomôže niesť, keď stratíte ideály o sebe?
A komu dáte svoje ideály niesť?

Neberte ako útok na seba myšlienky, prečo ja rozoznávam katolícku vieru ako nepravú a prečo pre mňa je dogmatickým bludom. Viac je o ideáloch a sebaidealizovaní ako o skutočnom živote v ktorom vaše mnohé ideály a predstavy o sebe zlyhajú a pokiaľ nezlyhajú, bývajú bremenom ideálov pre druhých a na cudzie životy. Stávajú sa neživými a neláskavými dogmami v ktorých sa práve spochybňujú a zrelatívnuju pojmy ako nezabiješ a cti matku svoju a otca svojho len na dvoch ľudí, ktorí môžu byť horší od vás a zaslúžia si lásku, ale úctu nie.

Ale možno ste sa mnohí s inou vierou ani nestretli a to mi je ľúto, že takáto aj mnohých od viery aj odradila a spolu s len známymi dogmami odvrhli od seba hľadanie inej cesty k Bohu.
Dúfam, že nepovažujete za tú jedinú správnu len tú vašu, lebo potom neviem, či je táto cesta o hľadaní Boha alebo len túžby o jej správnosti.
Človek niekedy môže viac túžiť po tom, aby jeho cesta bola správna, ako po Bohu. Mnohí môžu seba ako súhrn ideálov povýšiť aj nad Boha. Rúcanie týchto ideálov potom ich viera neprežije. Viera je tá láska, čo prežije všetko, čo má schopnosť vo vás prežiť všetko aj bez ideálov.
Nemôže byť viac ciel ako láska k človeku padajúcemu na ceste. Vtedy je podľa mňa vierou to, čo ho oslovi a nie to, ako vejú vo vetre ideály ako len zástavy.
Ako sa skvie len rukoväť meča zapichnutého stále len v kameni a nie v srdci a ako ho vytiahnuť a použiť.