Zmysel našej práce

A často k tomu stačí hlúposť, aby som začala pochybovať, najmä keď rozmýšľam o zmysle celej školy a situáciách v nej.

Dnes, už keď som končila, prišla do triedy vychovávateľka a hneď rovno od dvier sa obrátila k nejakému dieťaťu so slovami: Nech toto sa už neopakuje!
Ja nie som tvoja kamarátka... aby si ty mňa mohla volať (Mohol? Prepočula som.) len menom...
Najprv som si myslela, že to patrí dievčatku, ktoré by takúto kritiku unieslo. Cítim čo, ktoré dieťa unesie bez ujmy. Toto dievčatko ma „hranicu“ ďalej ako mnohé. Je to taká rapotačka a ani slova iných neberie inak.
Ale pozerám, to asi nepatrí jej. Vychovávateľka sa nepozerá na dievčatko a prekvapene hľadím, kde mieri jej zrak. A nemusela mi ho ani ukázať. Spoznávam ho podľa červeného líca, ako skláňa hlavu, viem, že sa neskutočne hanbí a toto veľmi prežíva!
Čo už môžem teraz robiť? Nič. Odídem domov, už sa balím. Už mu ani pohľad nevenujem. Načo? Teraz nechce, určite nechce, aby sme sa naňho pozerali. Toto chce zabudnúť. Hanba svedčí o pokorení. Myslím si, že to myslel inak. Neviem, čo mu to napadlo, povedať vychovávateľke: Dobrý deň, Soňa.

Viem, že rád prekračuje medze, po svojom. Keď sa ma zozadu dotkne a overuje si, že sa ma môže dotknúť, keď mu vždy odtrhnem polovicu škoricového koláča, lebo keď je ten na desiatu, tak škoricu nemám rada. Vie, že sa s ním delím. Nikomu inému nelámem polovicu z koláča tak pravidelne, vlastne nikomu. A deti nežiarlia. Neviem prečo, možno si to nikto ani nevšimol.
Plakával aj mesiac po začatí školského roka. Plakával aj cez hodinu a slzy mu tiekli na prvé čiary a ďalej tak písal. Povedal mi: Viete prečo ja toľko plačem? Lebo nikto svoju mamu nemá tak rád ako ja!
Vždy bol uplakaný a bol tým známy, zo začiatku. – Ten tvoj, čo plače.
Plakali aj iní, sem-tam. A jeden plakal s výkrikmi, nemohla som odísť z triedy ani cez prestávku, lebo vždy vybehol s výkrikom, kam idem. A niekedy som šla len na záchod. Ale tento plakal inak, plakal mlčky, sám pre seba a vytrvalo.
Nie je to najlepší žiak. Ale keď dostal jednotku a jeho jednotku som si v ten deň najviac cenila, tak asi o týždeň povedal svojej mame: Ja mám dve mamy! Až mi to bolo nepríjemné. Ja nemusím byť druhou mamou! Chcela som len, aby mu bolo tak veselo ako mne je v škole práve s ním, že tak bol uplakaný a práve naňho sa teším a toľko milých chvíľ s ním zažijem.
Má celkom skazené zuby a dnes, keď mi priniesol zošit, oprel sa pri tom o mňa, keď som mu opravovala príklady. Sústavne chce niečo prejaviť. Niekedy ho odsúvam. Nechaj ma už, aj ja chcem prestávku. Potrebujem chvíľu ticho. Niekedy ujdem do kabinetu, niekedy si chcem pripraviť veci. A on je jeden z toľkých. Len jediného opisujem.
Myslím si, že jej chcel len niečo prejaviť. Nechcem byť už tak citlivá. Musím byť otrlá. Nemôže ma rozhádzať všetko.
Šla som domov s kolegyňami a už som na to nemyslela. Ale ako som sa blížila k domu, spomenula som si na to. Ja túto prácu nemám rada. Prečo musím stále pochybovať a prečo je stále o čom? Nechcem mať takéto myšlienky.
Pre dospelého sú všelijaké blbosti celodenné. Pre neho bol dnešný deň dňom, keď sklonil hlavu a sám vie, čo cítil, keď sa červenal. Určite to silno prežil, ako prežijú trapas aj dospelí a potom myslia na to celý deň.
Ešte doma v kuchyni premýšľam nad tým, že naučí sa byť otrlý. Neučíme deti toto?
Neučíme ich v škole hlavne otrlosti? Ja chápem, že je veľmi potrebná na prežitie.
Chápem, ako je nutná na prežitie. Rozmýšľam nakoľko bude otrlý. Možno je dobre takým byť.
Ale sú otrlí aj dospelí? Nemyslím si. Denne som svedkom ako sa dospelých akékoľvek hlúposti dotknú. Sú precitlivelí na seba.