
Viažem ťa v mútnom nečase
pred druhou čierňavou,
ktorú cítim len ja,
noc zhltla deň
a ty sám nepáliš do tla,
pohli sa vody podzemné
a zakúšajú rieku,
tá sila nás predbehne
a počká na súmraku,
dávam ti na cestu
čierneho orla
keď tvoje oči nevidia
búrku zhora,
v tom tichu je priepasť
a len šumenie v ňom brzdí pád,
uvidím ešte stromy
keď sa snažím na ne neviazať?
To, čo som videla na začiatku,
čakám aj na konci stále ten istý prúd,
čo nikdy mi nedal vydýchnuť.