V domnení, že si zas prečítam nejaký extrémny prípad, začala som ho čítať:
http://www.cestaplus.sk/tema/mesiac/januar_2015/skutocny-pribeh-sexualna-vychova
"Dnes je dcéra piatačka a mňa prekvapila učebnica biológie, kde okrem naozaj veľmi detailnej anatómie (všeobecne a teda aj pohlavných orgánov), je v nej uvedené, že dotýkať sa vlastného tela s cieľom uspokojenia (teda masturbácia) je úplne prirodzené, každý má na to právo. Ak by sa chceli o tom rozprávať a ak nenájdu pochopenie (napr. v rodine), môžu sa obrátiť na svojho učiteľa, školského psychológa alebo lekára, alebo na uvedené telefónne číslo, pretože je to ich právo. Toto sme prebrali skôr, ako v škole a tak to bolo tentokrát jednoduchšie, ale už vieme, že musíme byť ostražití..."
Doteraz som si myslela, že proti masturbácii a že je hriešna, je len nejaké malé percento veriacich, nejakých vyslovene fanatikov. Ale ono sa ukazuje, ze takto bežne mnohí veriaci rozmýšľajú, že máme deti v rámci sexuálnej výchovy doma učiť, že masturbácia je niečo neprirodzené a hriešne.
No bodaj by sa im potom sexuálna výchova na školách mohla páčiť! Veď tu vôbec nejde o masturbáciu detí v škôlke, ale o to, že masturbácia je všeobecne úplne neprirodzená a hriešna.
Už malé deti potrebujú učiť, že je to niečo fuj a hriešne, dotýkať sa vlastného tela a toto je podľa nich tá zdravá a zdravšia sexuálna výchova doma.
Škoda, že už scénarista prvého dielu Fontány pre Zuzanu zmazal zo svojho blogu text svojej životopisnej knihy, kde opisuje, ako a čím všetkým postihuje takáto výchova malého chlapca, ktorý verí svojim rodičom, že jeho chvíle sebaobjavovania sú zlé a hriešne a aké traumy z toho preto prežíva. Ale hlavne, že nás zaujímajú deti a ich svet a ich prežívanie niečoho úplne neprirodzeného.
Čo si predstavíte pod pojmom, že každý človek má právo vyznávať svoju vieru?
Asi skôr každého napadne, že každý má právo veriť, že či je Boh alebo nie a v tomto duchu vychovávať svoje deti.
Napríklad ja chápem toto svoje právo, že môžem svoje deti viesť ku viere, ale nechápem ho tak, že mám právo svojim deťom vnucovať, aby boli veriace podľa môjho obrazu. Viera nie sú fakty, aby som 100 % vedela, že nejaký Boh, aj keď v neho verím, považuje masturbáciu u detí za hriešnu. Môžem sa to ja domnievať u seba a ja sa tak rozhodnôť žiť, ale vytvárať u dieťaťa pocit, že je hriešne už v detstve, keď spoznáva svoje telo, už jednoducho sú zásahy do jeho psychiky na celý život, kedže v tomto období je človek najviac zraniteľný a to aj zlou sexuálnou výchovou v rodine, že je to dieťa už ako malé hriešne, keď má zážitky s masturbáciou.
V tomto svetle už sa mi vôbec nezdá tak samozrejmé, že dieťa nemá aj iné práva, ktoré tu nikto nespomína, aby aspoň v tom detstve mu nebolo vtĺkané do hlavy, ako je za svoje zážitky so sexualitou v svojom detstve hriešne. Nemá aj to dieťa právo vybrať si, čo ono bude chcieť v svojom živote považovať za "hriesne"?
Kedy si vôbec stihne toto svoje právo uplatniť? Až po traumách, že už hriešne bolo?
Je toto normálne a zdravé a prirodzené pre vývin dieťaťa, že má už ako dieťa zážitky so svojou "hriešnosťou"?
Ja natoľko považujem za prirodzené, že každý človek má právo sa rozhodnúť, či chce byť veriaci alebo nie, že mi nejako celkom uniklo, že iní ľudia to tak nechápu a pocity ich hriešnosti vyvolávajú už u detí.
Nie, vôbec si, ani ako veriaca nemyslím, že rodič má právo, ani keď je veriaci, vychovávať svoje dieťa v tom, že už ako dieťa môže byť hriešne za objavovanie svojej sexuality, lebo ho tým môže práve v sexuálnej oblasti a výchove veľmi poškodiť. Ani viera nedáva človeku právo, aby až takto zasahoval do iného človeka, aj keď tým človekom je jeho vlastné dieťa.
Považovala som hriešnosť masturbácie za už zväčša prekonaný predsudok. Ale skutočnosť je taká, že tento predsudok je u nás na Slovensku stále veľmi rozšírený a vyslovene poškodzuje psychiku u detí pri ich objavovaní sexuality, keď sa už ako malé deti cítia hriešne po takýchto zážitkoch.
Takže vôbec si nemyslím a rozhodne nie sama, že človek by mal mať právo vychovávať svoje deti vo vlastnej viere tak, aby narúšal jeho psychiku už v detstve.
To nie je výchova k ateizmu! To je len rešpektovanie slobody k vierovyznaniu aj u ďalších ľudí a to aj u našich detí.
Je veľký rozdiel vychovávať dieťa k morálnym hodnotám rodičov, ako mu ich predkladať ako nie vec len viery a nespochybniteľnosti. Aj dieťa vie pochopiť, že vzor je slobodný výber. A kto nedokáže zaujať svojim vzorom slobodne, aj tak to nedosiahne nanútením a strašením hriešnosťou. Lebo vzor vzniká príťažlivosťou a nie strachom zo zlyhania.
Ak chápete sexuálnu výchovu doma, ako výchovu za čo všetko dieťa môže byť v detstve hriešne, tak to už rozhodne nie je len náboženská výchova, ale poškodzovanie jeho psychiky a normálnej zdravej sebadôvery a sebahodnoty.
Stredovek neskončil
Žiť v spoločnosti, ktorá masturbáciu nestigmatizuje je z hľadiska našej histórie privilégiom a pomerne nedávnym výdobytkom. Belgický historik Jean Stenger vydal v roku 2001 knihu s názvom Masturbácia – história veľkého teroru (Masturbation: The History of a Great Terrorhttp://ir-uk.amazon-adsystem.com/e/ir?t=maturito-21&l=as2&o=2&a=0312224435). “Teror” je skutočne výstižný popis toho, čo sa v súvislosti s masturbáciou na území kresťanskej Európy a Ameriky odohrávalo. Fyzický teror, ktorý bol dôsledkom prenasledovania, drakonických perzekúcií, krutých zákonov a neľudských liečebných metód je pritom iba jednou časťou príbehu. Rovnako nepredstaviteľný bol psychický teror, ktorý morálka spoločnosti obrátila proti svojim vlastným členom. Toto psychické utrpenie už v plnej miere nezmapujeme, pretože vo väčšine prípadov ho obete starostlivo skrývali pred svetom a zobrali si ho do hrobu. S dnešnými vedomosťami si ale aspoň približne dokážeme predstaviť jeho rozmer. Na jednej strane dnes už vieme v akej miere je masturbácia medzi ľuďmi rozšírená. Na druhej strane máme dostatok historických dôkazov o vplyve cirkevných a morálnych autorít, ktoré túto činnosť označovali ako hriech, zlo, chorobu, zvrátenosť a tvrdo ju prenasledovali. Psychologické poznatky nám ukazujú, že pocit viny a ďalšie negatívne pocity spojené s masturbáciou majú preukázateľne nepriaznivý vplyv na duševné aj fyzické zdravie človeka. Vo svetle uvedených informácií vieme získať približný obraz trápenia, ktoré ľudskému telu aj psychike spôsobovala predovšetkým náboženská morálka počas dlhých stáročí.
Tieto fakty si musíme pripomínať aj dnes – v čase, kedy sa na Slovensku opäť prejavuje hysterická bigotnosť, ktorej terčom sa stáva napríklad sexuálna výchova. V zápale boja, ktorý vedú niektorí spoluobčania proti rôznym brožúrkam, výchovným programom a “uvoľnenej morálke skazeného sveta” ožívajú rovnaké myšlienky, aké stáli v zárodku teroru proti masturbácii. Ideové pozadie sa takmer nezmenilo. Nakoniec, masturbácia je podľa katechizmu katolíckej cirkvi stále hriechom – „prečinom proti čistote“ a „vážnym prejavom skazenosti“. Aj dnes sa objavujú snahy o definovanie toho čo je „prirodzené“ a „neprirodzené“ na náboženskom základe. Vedecké poznatky, ktoré sú v rozpore s prekonanou morálkou sú opäť označované za súčasť akéhosi sprisahania. Máme stále dosť dôvodov na to, aby sme sa poučili z vlastnej histórie a neprinášali na svet ďalšie nezmyselné utrpenie.
http://www.priestori.sk/masturbacia-storocia-trvajuca-trauma/
V obsahových štandardoch pre tretí až štvrtý ročník je oplodnenie ženy mužom a znalosť ženských a mužských pohlavných buniek /súčasť polročných prác v treťom ročníku/.
Ako si predstavujete toto učivo bez existencie faktu pohlavného styku?
Ako navrhujete vysvetliť deťom spojenie spermií a vajíčka, keď nie pohlavným stykom? Zaujimavé, že na toto už nikto odpovedať nevie!
Ale ak je to v obsahovom štandarde už teraz, tak už v treťom ročníku sa má žiak učiť o pohlavnom styku, alebo vám to z učiva oplodnenia ženy mužom nevyplýva?
A to nie je zahraničný extrém, ale realita, že sa už má učiť. Extrém je skôr to, že bez toho, aby ste pritom povedali o existencii pohlavného styku.
Tak ako sa tie pohlavné bunky spoja? Čo poviete tretiakom? Ako sa spoja, keď učiteľ to zarovno nemá povedať, lebo to nepovie tak citlivo a sexuálna výchova v škole neexistuje a existovať nemá?
1. Skúste si najprv ujasniť, či sexuálnu výchovu v škole chcete alebo nie, lebo tu píšete úplne protichodné tvrdenia.
2. Ak ju nechcete, prečo ste nenavrhli referendum za odstránenie učiva o oplodneni ženy mužom?
3. Ak ju chcete a zároveň nechcete, ako sa má toto učivo podľa vás učiť? A hlavne, kto ho má podľa vás učiť?
Ja osobne by som navrhovala, aby to učivo prišli do školy odučiť rodičia. Nech sa im dá priestor do toho hovoriť na triednom aktíve a aby sa tejto hodiny zúčastnili všetci a odučili si ju podľa svojich predstáv. Navrhujem, aby učiteľ bol len prísediaci, či sa rodičia vôbec na tom učive zhodli a boli naplnené predstavy všetkých prítomných o ňom.
Pripadne najbližšie vyhláste referendum o návrate len k opeľovaniu kvetov, určite sa ho zúčastním.
