Narodila som sa ako vytúžené dieťa slobodnej matke. Môjho otca si nemohla vziať, tak chcela mať s ním aspoň dieťa. V detstve ma prekvapovalo a zlostilo, keď mi iní ľudia hovorili, že to nie je normálne. V detstve som nerozumela tomu, čo mi vlastne hovoria a prečo by to nemalo byť normálne, ale cítila som, že mi tým hovoria, že niečo so mnou a mojou mamou nie je v poriadku. Spomínam si, že ako dieťa ma to zraňovalo a urážalo aj za mamu, že naša rodina pre iných nie je normálna, aj keď ja som ju ako normálnu videla.
Dnes vám poviem, že normálne nebolo práve to, že mi to ako dieťaťu hovorili. Dieťa sa môže cítiť normálne a vy mu budete vtĺkať do hlavy, že to normálne nie je? Až keď som bola dospelá, tak som pochopila, čo tým mysleli a začala som spätne skúmať, aké problémy som s tým mohla mať a mala. Keď to začnete skúmať, vypátrate ich. Poviete si, určite za toto môže, že som nevidela taký model milujúceho otca a možno aj za toto môže, že som nemala model otca... zrazu si za všetky problémy, ktoré sa vám stali, dosadíte, že ste nemali model milujúceho otca, ktorý by bol s vami dennodenne a nielen niekedy. Ale naozaj by bol otec zárukou, že by som už tieto problémy v živote nebola mala? Všetci, čo majú otcov dennodenne, už sa nerozviedli a nemali žiadne problémy?
Možno ani nebol v mojom detstve taký problém s tým, že ja som nemala otca, ako s tým, že moja mama nemala partnera. Ako citlivé dieťa som vždy ľutovala moju mamu, že jej nemá kto pomôcť, keď bola chorá alebo mala bežné problémy. Spätne si myslím, že ma zaťažovalo ako dieťa viac to, že som jej nahrádzala partnera a veľmi na mne visela. Z tohto dôvodu si myslím, že dvojica homosexuálov, ktorá vzájomne partnera má a sú si oporou, má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa, než osamelý rodič, ktorý ju v partnerovi nemá. Keď dieťa vidí rodičov šťastných a naplnených, je to asi to najdôležitejšie v živote.
No celkom určite by som sa nechcela narodiť v bigotnej rodine alebo v akomkoľvek inom type netolerantných ľudí k iným a to aj keby boli dvoch pohlaví a boli aj úplní abstinenti, z týchto dôvodov:
Moja mama, aj keď bola sama, ma vychovala k tolerancii k iným. Skoro nič mi nikdy nevnucovala aj keď bola prísna a dôsledná vo výchove. Nevnucovala mi vieru, nevnucovala mi štýl života a nikdy mi nehovorila, čo jediné je normálne. Nemala takú šablonu na iných ľudí, čo presne musia robiť a ako majú žiť, aby boli podľa nej normálni. Mala som veľkú slobodu vybrať si, čomu chcem veriť, ako chcem žiť, čo si chcem vybrať. Moja mama by ma mala stále rada aj keby som bola iná, než si ona predstavuje. Milovala by ma rovnako aj keby som bola lesba alebo o všetkom rozmýšľala celkom inak. Dala mi slobodu, že môžem byť, aká chcem. A myslím si, že mi v tomto type výchovy dala to najcennejšie, čo môže nielen rodič, ale aj jeden človek inému dať - slobodu, že môže byť sám sebou, nech by bol akýkoľvek a nenapĺňal jeho predstavy.
Mojej mame som to vrátila tak, že som ju nikdy neopustila a vždy s nami celý život bývala. Obetavo som sa o ňu potom starala, keď prišla o ľadvinu, mala operáciu srdca a amputovali jej celú nohu. Nikdy by som ju neopustila, lebo pre mňa nebola len mojou mamou, ale človekom, ktorý bol pre mňa vzorom ľudskosti, citlivosti, tolerantnosti a pochopenia k iným. A svojim deťom som to zas predala tak, že som im dala takú istú slobodu. Nikdy som im nevnucovala vieru alebo čokoľvek iné a milovala by som ich rovnako aj keby absolútne neboli podľa mojich predstáv o tom, čo je normálne podľa mňa a pre mňa, lebo podľa mňa toto, že ako si vyberú a čo sami. A ani nie su podľa mojich predstáv a kópie mňa.
Za najdôležitejšie vo výchove považujem - Nech sa rozhodneš akokoľvek, budem ti dôverovať, že ty sám vieš prečo.
Nikdy by som sa nechcela narodiť v rodine, kde by mi hovorili:
- čomu presne mám veriť, inak budem hriešna
- čo presne si mám myslieť, inak nebudem normálna
- čo mám podľa nich robiť, inak sa rozhodujem zle
- kde by ma citovo vydierali, že keď neplním ich predstavy o správnom myslení, cítení alebo rozhodnutiach, tak som ich SKLAMALA
- kde by ma svojimi predstavami o živote pripravili o sebadôveru, že nemôžem mať vlastné o vlastnom živote
- v ktorej by som niekedy cítila, že som zlyhala, keď ich predstavy aj o mne nenapĺňam
Toto všetko mi moja mama aj ako osamelý rodič zabezpečila, že nič z toho som v našej neúplnej rodine nemusela zažiť. Je to kľúčová a najdôležitejšia vec vo výchove pre vaše SEBAPRIJATIE a SEBADOVERU. A som veľmi šťastná, že som mala aspoň jedného rodiča, čo pre toto všetko zmysel mal, lebo podľa mňa je toto najdôležitejšie.
Určite je ideálne, keď sú takí dvaja rodičia, ale vždy lepšie, keď je taký aspoň jeden rodič, ako aj dvaja, čo to nechápu a k tolerancii a slobode iných ľudí vás nevychovajú. To by vám bol potom aj model dvoch rodičov zbytočný, keby ste v takej rodine nemohli byť sami sebou.
Keď čítam vyjadrenia mnohých úplných rodín alebo mnohých ľudí z úplných tradičných rodín, hovorím si, jedno šťastie, že som sa v nich nenarodila, keď majú zas tento postih a rodina im to najdôležitejšie - tolerantnosť k iným - nedala, len znôšku poučiek o tom, čo je podľa nich pre iných normálne.
Ďakujem svojej mame, že som sa v našej neúplnej ale tolerantnej rodine mohla narodiť a nikdy nemusela zažiť takú schematicky názorovú a citovo oklieštenú, kde každý by mal byť podľa predstáv iných.
