Ave Mária

Sedím v kuchyni a mala by som umyť kopu špinavých riadov. Moje deti pozerajú televízor a zrazu zaznie, z toho filmu, Ave Mária...
Chvíľu premýšľam, čo mi pripomína. Táto to bola pesnička, čo jedinú pustili na pohrebe mojej matky.
Pokým doznela, doplakala som. Nie teraz, ani nezačnem. Celkom organizovane som plakala, keď začala a skončila spolu s ňou. Nikto neplakal, všetci vedeli, ako už trpela a ako som sa trápila aj ja.
Nepohla som sa ani o krok, len keď som jej stihla dať krížik na čelo ako ona deťom a každučký Štedrý večer mi ho dala medom, aby som bola celý rok dobrá. Ani tieto slzy nevyplavím, stískam zuby. Vtedy som ani to nemusela. Stála som tam ako bábka, v cudzom kožuchu, aby som mala čierny, ako keby som bola vdova, tak sme boli dve a ja nielen jej partnerom, ale aj celým svetom.
Bola som ako z porcelánu, asi takú priepustnosť mali moje líca smerom dovnútra, len ako voda na skle. Ako som sklo pre ňu nemala, aby som ju ochránila. Pred tým, čo nenapíšem teraz.

Aj sa volala Mária a toto je hudba z pozadia filmu. Doznieva do nej samopal, nejaká žena strieľa samopalom po ľuďoch a napínam sluch, aby som aspoň tú pesničku počula.
A ešte pred chvíľou som si povedala, že im televízor vypnem, kvôli tej pesničke a už nikdy ju nepočuť, ako som dnes zahodila aj jej sukňu so slovami, nech mi ju nič nepripomína. Toto oblečenie zapadlo aj s modrým vrchom do skrine z poličky. Ešte je otočený naopak, ako ho vyzliekla. Ten som dala do prádla, ide mi modrá stále, hoci ju už neznášam. Možno získa pach nových dní.
Povedala mi, že by nikdy neuverila, že som mŕtva, keby ma nevidela. Toto si pamätám, že láska potom bude o tom, že to musíte vidieť, inak nesmiete uveriť.

A ako budem vedieť, že si mŕtva TY?