Bez patentu na vieru

Len raz som napísala niečo ku viere o šiestom prikázaní http://malinova.blog.sme.sk/c/40506/Sieste-prikazanie.html#t2
Ale napriek tomu ma viera zaujíma a viera mi dala silu bojovať za seba a nevzdávať sa.
Je to pre mňa niečo tak blízke, na čo myslím každý deň a nielen v nedeľu. Neprešiel roky deň, aby som nemyslela na boha, aby keď sa modlím som tie slova neodriekala len tak, ale aby som zakaždým v duchu videla padať celu oblohu na zem – Príď kráľovstvo tvoje, akoby som ho mohla aj svojim chcením stiahnuť dolu.

Každý deň nad vierou rozmýšľam.
A preto dnes ma viac, než iné oslovil jeden diskusný príspevok, ktorý sa mne veľmi páčil, lebo presne vyjadruje to, čo si aj ja myslím a tu niekto to tak pekne opise ako pre mňa ani farár nie, ani mních, niečo, čo mi je blízke. Niečo, čo aj ja takto chápem:

Ten
„zbojník na kríži bol vtedy jeden z mala, ktorý vravel Ježišovi, že je nevinný a že Ježiš si smrť na kríži nezaslúžil, pretože nič zle neurobil. Naopak, on ako zločinec si zaslúžil smrť na kríži, čo sám aj uznal a povedal to Ježišovi. Vtedy mu Ježiš odvetil, že ešte v ten deň bude s nim v nebi.
Ten zločinec mohol konať aj tak, žeby sa pridal k davu šialencov, ktorí dali Ježiša ukrižovať a rovnako by na neho útočil, slovami, teda by sa mu vysmieval. Ale on zostal vnútorne slobodný, i keď v obmedzenom priestore a v obmedzených podmienkach - na kríži a uznal svoju vinu a Ježišovu nevinu.
Z konania Ježiša mi vychádza jedine. Nie správanie ľudí, ktorí ho ukrižovali bolo správne (teda nie ukrižovanie bolo správne), ale správanie zločinca na kríži, ktorý uznal a spoznal, že Ježiš bol ukrižovaný nevinne. Ak by dav šialencov konal správne, tak by Ježiš im odvetil, "Ľudia ešte dnes budete so mnou v nebi". Nie, Ježiš to povedal zločincovi, ktorý spoznal, že Ježiš nič zle neurobil a keďže bol nevinný, nemal byť ukrižovaný.
Ty tvrdíš, že Božie milosrdenstvo bolo, keď zločinca ukrižovali. Ja tvrdím, že nie ukrižovanie je milosrdenstvom, ale uznanie, že ukrižovanie Ježiša bol zločin na Ježišovi, ktorý si on nezaslúžil.
Ten zločinec je pre mňa nasledovaniahodným vzorom. Tým ako slobodne sa správal v uzavretom priestore. Nie dav ľudí, ktorí Ježiša ukrižovali. Ktorí síce mali možnosť pohybu, ale boli neslobodní.“ – napísala yaneta

A neviem, či to yaneta myslela presne ako si to ja myslím, ale podľa mňa Ježiš neprišiel ľudí spasiť svojim ukrižovaním a paušálnym odpustením všetkých hriechov a už dopredu aj tých, ktoré ešte len budú spáchané ako to počúvam, ale ako to yaneta píše:

„Ak by stačilo slovne odpustenie, Ježiš by na kríži povedal "Ľudia odpúšťam Vám", to je predsa logické a hriechy ľudí by boli vyrovnane. Veď ti ľudia ublížili jemu, keď ho ukrižovali, teda len on im mohol odpustiť. Zjavne to však nestačilo. Prečo inak by Ježiš na kríži prosil svojho otca, aby odpustil ľuďom, ktorí ho ukrižovali?“

No nemienim sa o viere hádať, rozmýšľam sama a rozmýšľam nad tým, čo ľudia píšu.
Niekto by povedal, že si z toho vyberám hrozienka, aby mne pasovali. Ale do môjho pochopenia a chápania musia pasovať, nemôžem si predsa myslieť niečo nelogické a myšlienka, že by hriech bol odpustený len tak, pre mňa je nelogická. Tomu, čomu verím je logické a viem to vlastným chápaním vysvetliť. Podľa mňa viera je to, čo mate a nie to, čo v mnohých nejasnostiach vlastnia len iní a nárokujú si monopol ako pravdu o bohu a viere vykladať. Ja verím veriacim, čo napísali rozmýšľaj sám a hľadaj sám.
Že si z toho môžeš vybrať len svoje hrozienka, to predsa hrozí každému, aj farárovi, aj mníchovi. Podľa mňa ani oni nemajú svoju vieru zaručenú, ja neverím, že stačí povedať len chcem. Pre mňa je to skôr urážkou boha myslieť si, že vlastne spasenie môžete získať tak ľahko.

A ešte jej pes13 napísal: „Ako žene Ti navrhnem myšlienkový experiment - predstav si, že si znásilnená a po čine Ta pachatel požiada, aby si ho neudávala, lebo žena ho opustila a on potreboval útechu.
Prejavíš kresťanské milosrdenstvo a odpustíš mu rovnako, ako Ježiš odpustil ľuďom na kríži?“

Nechcela som o tom písať, ale zrovna to sa jej spýtal, čo som zamlčala v niektorom predchádzajúcom svojom článku, lebo práve toto sa mne stalo a on jej dal zrovna takýto príklad. Keď som napísala predtým, že päť mesiacov po rozvode ma znova fyzicky exmanžel napadol, len som nenapísala konkrétne ako. Bola som rozhodnutá brániť sa zubami-nechtami a snáď nejakú silu mam, ale on mi držal sklenenú fľašu nad hlavou, že mi ju roztreskne o hlavu, keď sa budem brániť. V tom azylaku bola jedna žena, čo skoro prišla o oko po údere sklenou fľašou o hlavu a mne v tej chvíli bolo jedno, či už niečo dokážem, ale aby som sa dostala z nášho domu nezohavená. A bolo mi jedno, či to dokážem.
Napokon som teoreticky aj mohla, lebo to priznal aj pred dvomi cudzími svedkami, jeden z nich bol náš sused, od ktorého som potom telefonovala, keď sa mi podarilo ujsť až ráno o pomoc a nielen môj exmanžel ma prosil, aby som to nikde nehlásila, ale aj ten sused, že mu narobím len samé nepríjemnosti.
A ja si nemyslím už, že je tak ťažké odpustiť. Odpustite preto, lebo by ste to museli dokazovať, lebo už na to nemáte po dlhých a nechápavých bojoch silu. A preto, že by vás skoro nikto nepodržal a preto, že už neveríte v spravodlivosť. A ak nie ste zaslepení nenávisťou, tak zrazu nechápete ani toho vinníka. Zdá sa vám úplne smiešny ako cela nespravodlivosť, aká je smiešna tým ako sa spravodlivosti nedá dovolať, ako niekto a vôbec toľkí môžu takí byť. A mne ho je už dávno ľúto. A to nie je ľútosť zo sprostosti, ani z lásky, len sa vám mnohí alebo vinník zdajú zrazu chudáci a možno to je odpustenie a tak trochu aj z únavy nad životom.
Odpustiť nie je tak ťažké, práve keď ste už voči niektorým malicherným bojom aspoň vnútorne imúnny. Možno je to aj sloboda, že sa už k niekomu cítite tak vzdialený.
Ale o inom som chcela, keď už píšem o viere, že žiadny veriaci človek a vôbec človek by nemal druhému povedať: "nikdy nepochopíš zmysel kňažstva a ani viery. Nepochopíš lebo necítiš, necítiš lebo nechceš, nechceš lebo"
Mne sa toto zdá slovne kruté a toto sa ma dotýka a toto mi ľahostajné nie je!
Žiadny človek nemôže druhému tvrdiť a zvlášť z pozície, keď je farár alebo mních, že druhy človek niečo nikdy nepochopí a trúfať si tvrdiť, že niečo ten druhy nechápe lebo necíti. Ako vy môžete vedieť, čo druhy človek cíti?
Takto si nepredstavujem veriaceho človeka a myslím si, že mnohí veriaci robia viere hanbu.
Môžte si to myslieť aj vy o mne, ale ja nie som farár, ani mních. A ako píšem, práve preto mi môžte neveriť.