Bohužiaľ, ešte stále je to na päťku!

Pamätám si to z detstva, koľko sa so mnou moja mama natrápila, na tie hodiny trápenia, keď som prehadzovala písmenká. Aj dnes sa mi stane, že som schopná zreprodukovať slovo tak, že samej sa mi to zdá nezmysel, prečo práve takto, ale keď to napíšem, presne písmená som dodržala, len v poprehadzovanom poradí.
Je to pocit taký, keď sa pýtate ako to vníma dieťa, že niečo nie je pekne „na šnúre“ z ľava do prava, ale vidíte to tak, že ste to „zhrabli“ pozretím dokopy. Keď si beriete čerešne z bednicky, tiež si ich neukladáte po jednej do radu, ale beriete ich do hrste. Takto vníma také dieťa, že „berie do hrste“ pri vnímaní a vysype vám tie „čerešničky“ – znaky v každom slove zas len „hrsťou“. Nezáleží na poradí. Keď niekomu dáte za hrsť čerešní, tiež vám to nepríde zvláštne.
Ja mam skríženú lateralitu, som pravačka a mam ľavé oko dominantne, takže vo vnímaní nemám smer, keď sledujem, že sa niečo odvíja, z ľava do prava alebo naopak. Vlastne všetko vnímate akoby bol sled, poriadok alebo systém naraz z oboch strán (motorická funkcia sa lokalizuje v jednej a funkcia senzorická v druhej hemisfére). Takže svet sa vám neodvíja zjednodušene povedané „z jednej strany na druhu“, ale naraz z oboch strán – „zhŕňate“.
Nikdy v živote som nemala preto zo Slovenského jazyka jednotku, diktáty mi to kazili a mala som k nim odpor. Našťastie som aspoň na druhom stupni ZS mala učiteľku, ktorá ocenila aspoň moje slohy a čítanie.
Keď som mala dieťa, čo malo tuto istú poruchu, aspoň som vedela, čo mam robiť, ako ho cvičiť. Ale v tej dobe sa ešte známkovalo aj v prvej triede.
Bola som zúfalá, že tak isto získa odpor ku škole, lebo už po dvoch mesiacoch, keď poznali ani nie polovicu abecedy, už nosil štvorky a pätky z diktátov. Že som ho udržala na dvojkách, to bola naša drina, niekedy aj štyri hodiny denne učenia. Nebol schopný si zapamätať žiadnu básničku, bola som zúfala, pretože po hodinách opakovania, keď už sme všetci, cela rodina básničku aj dlhu vedeli, aj jeho malinky brat o šesť rokov mladší, tak on si síce pamätal slova ale v poprehadzovanom poradí. A keďže sa mu to nerýmovalo, tak skôr hovoril obsah básničky.
Skúšala som ho aj vo vani, keď som ho večer kúpala. Vždy, keď dostali niečo naspamäť, bola to pre mňa ťažká sprava, že zas nás to čaká. V škole ho vždy zachraňovalo len to, že bol veľmi dobrý v matematike. Dokonca potom chodil aj na matematickú školu a v prijimackach tam bol dokonca druhy v úspešnosti.
Keď som ho takto trápila, ako moja mama mňa, napadlo ma, akým som mu príkladom, keď sama som získala odpor ku škole a k učitelkam?
A tak som sa vtedy prihlásila na vysokú školu, aby som mu ukázala, že aj ja to zvládnem a nemusela mu hovoriť ako mnohí rodičia: Ja som to síce nedokázala, ale ty to dokáž!
Čo môžete svojmu dieťaťu radiť, keď ste to sami nedokázali?
A tak som sa stíhala učiť aj sama, aj jeho a aj som mu chcela byt príkladom, ako to sama nevzdám. Tiež som mala v škole diktáty.
Ešte aj moje tretie dieťa ma takúto poruchu a to zas zažívam, ako to, že to vaše dieťa nevie, keď ste učiteľka? Nechápu to ani učitelia, aké to je, že ani učiteľ ako rodič to zázračne nezvládne. Aké je to ťažké, zažiť na vlastnej koži, keď ste v koži toho dieťatá, na jeho mieste a ako sa cítite ako rodič takého dieťaťa.
Koľko je to hodín zúfalstva, že tu námahu nikde nevidno alebo ťažko. Druhému sa vždy zdá, že je to, čokoľvek ľahšie ako keď si to vyskúša, čo sa jeden rodič muší natrápiť.
Mate pocit a stále mate pocit: Naozaj som dosť pre svoje dieťa urobil, keď zlyháva? Aj vy sa ako rodič cítite ako ten žiak, čo zas zlyháva asi v rodičovstve.

Odvtedy, čo to učitelia nebrali do úvahy, zmenilo sa veľa. Za prvé, že prváci sa neznámkujú nikde. To je veľmi veľkou pomocou pre tieto a aj iné deti, aby nezískali nechuť ku škole, lebo prvé dojmy zo školy sú najdôležitejšie.
Pri tejto príležitosti ešte opíšem jednu skúsenosť. Keď som učila svojho syna, doučovala, tak som k nemu pribrala aj jedného jeho spolužiaka, čo mal tiež takéto problémy. Strihala som im kartičky a zoraďovali slabiky a písmenká, natrápila som sa aj s tým druhým. Jeho mama nemala až také veľké pochopenie alebo nervy pri toľkých zlyhaniach a keď doniesol pätku, tak ho zbila. Mne sa zdalo, teda videla som, že robí pokroky a dohovárala jej, že nech ho teraz určite po diktáte nezbije, pretože sa veľmi zlepšil. Robil podstatne menej chyb. A na druhy deň, plná očakávania, ako dopadol aj spolužiak môjho syna, som sa dozvedela, že učiteľka ho síce pochválila pred celou triedou, že sa zlepšil a tých chyb je o polovicu menej, ale "Bohužiaľ, ešte stále je to na päťku!"
Takže prišiel domov, oznámil pätku a jeho mama ho vraj opäť zbila.
Myslela som, že ma porazí a hlavne z tej učiteľky. Učiteľky s tými ich normami mi liezli na nervy. Mala som preto k školstvu taký odpor, že keď som školu a práve učiteľstvo skončila, ani učiť som nešla. Robila som radšej fyzickú prácu a aj aby som viac zarobila, než sa dalo v školstve.
Ale teraz už niekoľko rokov učím. Je to pre mňa teraz každodenná realita, nielen doma s dcérou, ale aj v škole, že mam vždy niekoľko takýchto deti. Potrebujú osobitný prístup pri vyučovaní. Mame kartičky a kocky so slabikami a písmenkami, ale v triede mam 28 deti a na vyučovaní sa to nedá stíhať tak, ako také deti to potrebujú precvičovať hodiny. Takže veľmi často, aj každý týždeň chodia za mnou rodičia a ja im vysvetľujem ako to budeme rovnako precvičovať.
Na toto mi bola moja skúsenosť so sebou a so svojimi deťmi dobra, že sa viem vžiť do takého dieťaťa a aj do jeho rodiča. Často sa rodič za takéto dieťa hanbi, ani nie tak za dieťa, ale za seba, že ako rodič ma takéto dieťa, lebo ma často pocit viny, že keby sa bol snažil ešte viac...
Niekedy im poviem, že som to zažila tiež a že si viem to trápenie doma predstaviť a hlavne aby na to dieťa nekričali, lebo rodičia sú rôzni a mnohým sa aj nechce zaoberať sa tým, keď rýchlo nevidno výsledok. Nevedia jednoducho, ako môžu svojmu dieťaťu pomôcť. Vzdajú to rodičia, učiteľ nemá čas pri toľkých deťoch a dieťa získava odpor ku škole pre samé zlyhania. Ale ten odpor sa prejaví často len tak, že potom neposlúcha a učitelia ho obvinia aj z výchovných problémov. Je to ako snehová guľa, kotúľa sa a naberá na seba aj iné problémy, vyplývajúce z neriešenia tých prvotných.

Rodičia často hneď nesúhlasia s psychologickým vyšetrením, boja sa ho. Musela som mnohokrát vysvetľovať ako pomôže vyšetrenie u psychologicky alebo následné u špeciálneho pedagóga. Napríklad, že dieťa potom možno nebude musieť byt známkované za diktáty, keď už známkované budú.
Mnohí rodičia, práve keď na nich netlačíte, len vysvetľujete a vysvetľujete, sa po čase dajú presvedčiť. Rodič ma totiž pravo nesúhlasiť a nepodpísať súhlas s vyšetrením. Ale tieto deti s rôznymi poruchami, majú už toľké úľavy, že sa to v každom prípade oplatí absolvovať a uistiť sa, či dieťa nepotrebuje špeciálnu pomoc. Všetky správy z rôznych vyšetrení sa nikde neuvádzajú, napríklad nie v triednych výkazoch. Originály z vyšetrení ma len výchovný poradca a kópiu si môže urobiť len triedny učiteľ, alebo učiteľ, ktorý priamo žiaka učí. Je zákaz ich zverejňovať, oboznamovať s ich obsahom iné osoby a nechávať správy z týchto vyšetrení aj v zborovni. Žiadny rodič sa nemusí báť, že problémy jeho dieťaťa budú akokoľvek zverejňované. Raz týždenne je na škole prítomná školská psychologička, ktorá sa o všetky deti s rôznymi vyšetreniami zaujíma, ako sa s nimi pracuje. Zúčastňuje sa aj vyučovacích hodín.
Sústavne je ale nedostatok špeciálnych pedagógov a tried v ktorých by týmto deťom bola venovaná vacsia pozornosť pri menšom pocte deti v triedach, na čo nie sú finančné prostriedky.
Myslím si, že tento problém spoločnosť stále podceňuje. Mnohé deti by sa oplatilo a zvlášť na prvom stupni v Základnej škole podržať, aby časom nezískali odpor k učeniu pri stále sa zvyšujúcich nárokoch s pribúdaním ročníkov. Sami viete, čo všetko a aké neúspechy si až do dospelosti pamätáte. Alebo neúspechy vašich deti až do ich dospelosti, ako ešte vacsi pocit krivdy. Začiatok v škole a pocit úspešnosti je pre dieťa najdôležitejsi. Ovplyvni jeho prístup k učeniu na dlhé roky a možno navždy ovplyvni aj jeho budúcnosť.
Spoločnosť robí pravý opak, v triedach je čoraz viac žiakov a v školstve čoraz viac byrokracie (aká ani za socializmu nebola!), také podmienky, ktoré učiteľov oberajú o čas, ktorý by mohli venovať týmto deťom. Nie je to také jednoduché, ako sa mnohí môžu domnievať, keď do týchto problémov nevidia. Psychológovia si totiž často zas nevedia predstaviť, čo je to mat na vyučovaní naraz toľko deti aj s poruchami v učení, lebo oni zas to nezažili.
Na zaver uvádzam jeden príklad, ako môže vyzerať odporúčanie zo specialno – pedagogického vyšetrenia:
- vzhľadom na to, že žiak vyžaduje zvýšenú starostlivosť a zmeny v organizácii vyučovacej hodiny individuálne integrovať v bežných podmienkach ZS
- vypracovať „Návrh“
- akceptovať znížené psychomotorické pracovne tempo dieťaťa
- dopriať dostatočnú časovú rezervu na vypracovanie úloh a vylúčiť päťminútovky
- z procesu klasifikácie vylúčiť diktáty v prípade dostatočnej a nedostatočnej, známku nahradiť údajom o počte chyb (aj cudzí jazyk)
- tolerovať zníženú kvalitu písma
- vo vyssich ročníkoch umožniť prácu na počítači a akceptovať úlohy vypracovane na počítači
- v geometrii akceptovať zníženú úroveň výkonov
- preferovať ústne skúšanie pred písomným
- pri komunikácii s dieťaťom používať pozitívnu stimuláciu (pochvalu, povzbudenie) aj za čiastkové úspechy

Napísala som to ako reakciu na článok Natálie Blahovej, ktorá podobne problémy zažíva tiež a pýtala sa v svojom článku „Už ho nebudem biť“, čo na to pedagógovia a ako to asi vníma dieťa.

A napísala som taký dlhy článok, že nemám čas ho opravovať. Vždy píšem bez diakritiky a potom ju musím pracne opravovať. Nuž, neviem, prečo môj syn si tu hodil taký program, ktorý diakritiku neumožňuje písať hneď a prečo sa mu tento zdá ľahsi :o)