Čo koho zaujíma jedna mačka!

Odvtedy prešli roky a už som mala veľmi veľa výčitiek, voči ľuďom naokolo a nielen kvôli zvieratám. Dnes neznášam pavúkov a je mi z nich zle.
Keď som sa po veľmi ťažkých udalostiach vrátila domov, do domu, rozmnožili sa nám v pivnici pavúky. Také obrovské s dlhými nohami a ako viedla chodba so schodami hore z pivnice, všetky pavúky akoby tiahli za teplom a keď ste otvorili dvere do pivnice, bolo to ako v horore, viseli z nízkeho stropu a sedeli husto po stenách. Tie zle zážitky sa mi s týmto pohľadom na len pavúky tak spojili, ako som musela nabrať odvahu aj tak vojsť hlavou popod ne, že aj dlho potom a aj dnes, keď vidím pavúka, spája sa mi to s fyzickou nevoľnosťou. Ja sa pavúka nebojím, mne je z neho zle! Spája sa mi proste s niečím odporným, čo mi asi pripomína ten čas, keď som ich vídavala toľko nad mojou hlavou a nevedela sa ich zbaviť.

Voľakedy ešte dávno v detstve, keď ma pavúky nezaujímali a hrala som sa u babičky na dvore, videla som tam obrovského pavúka s dlhokánskymi nohami a nemala som odvahu ho zabiť, ako babička aj bosou nohou pristúpila ucholaka.
Cely čas tam bol, pokiaľ som si nezobrala plechový hrnček, napustila doň vodu a obliala som ho hrnčekom vody. Dlhé tenké nohy sa mu prilepili o betón a považovala som ho tým za celkom zlikvidovaného. Máločo si z detstva pamätáte, ale jasne si pamätám na strach aj hlboko už v dome, vo vzdialenej izbe, že teraz si ma všetky pavúky nájdu a za toho pavúka obliateho mnou hrnčekom vody, sa pomstia. Mala som z toho strašný pocit, akokeby ma niekto videl, akoby sa to nedalo zmazať. Dodnes si to vyše 30 rokov pamätám.

Neskôr som bola len väčšia a stala som sa záchrancom všetkých mačiek naokolo. Všetky zatúlané mačky, ktoré kde videli a našli, mi oznamovali a ja som behala a zabezpečovala, kto si ich vezme a kam ich dať. Raz som bežala na veterinu s mačacím hovienkom, keďže mi ho kázali priniesť a nemala som v čom, tak niesla som ho tam v sklenom vrchnáku z krásnej dózy na vatičky. Nemala som odvahu si ho vypýtať späť a potom roky som už nemala na tu dózu vrchnák. Raz som mala jednu mačku len v pivnici, lebo mojej mame už praskli nervy, že už ďalšiu mačku nech domov nenosím. Bola ešte mala, tak som ju liečila v pivnici a chorú, našťastie preto nebehala a bola malinka. Jedného dňa som našla vylomenú kladku a mačku mi ukradli, vraj ju zodrali za živa z kože a pchali jej až do žalúdka chuligáni, ktorých som poznala, lyžičku. To mi povedali spolužiačky. Ale podľa nich som preháňala, keď som bola až taká rozčúlená, že prečo nič neurobili a nekričali na cele sídlisko? Ja by som bola vrieskala na cele, ako keď niekoho zabíjajú. Ale pre ľudí to bola len mačka. Je to len mačka. To som sa naučila a tomu ma učili cely život a všade, že mačky sú len mačky. To len ja som asi šibnutá, keď v nich volačo zvláštne vidím, veď mačky sú všade a falošné. Pre mňa krásne tvory. Pripadali mi krásne vždy všade.

Nevidela som mačku, ktorú raz moja mama našla. Potulovala sa u nás na sídlisku a nemala na sebe kožu, lebo ju niekto musel poliať akousi kyselinou a navyše bola slepá, zlikvidovali jej aj oči, ktoré mala rozožraté. Mama ju okamžite odniesla na veterinu, aby ju tam hneď usmrtili a nepobehovala už slepá v strašných bolestiach. Už ma to ani netrápilo, už som bola dosť prevychovaná, že mačky sú pre ľudí len mačky. Nie je to človek a napokon ani na ľuďoch mnohým nezáleží. Životom otupievate do správnej miery, aby ste boli normálni a nie precitlivelí.

Zabudla som už aj na ďalší zážitok, aj na ten som chcela zabudnúť. Išla som s dcérou na dedine do škôlky a naša mačka, ktorú sme mali sedem rokov a bola už roky členom našej domácnosti, prítomná všade za naším chrbtom, nás šla odprevadiť. Zaháňala som ju späť, lebo som sa o ňu bála, ale sama to bola dosť ustrašená mačka, čo žila vždy vo vnútri najprv bytu, potom domu. Okolo šlo po širokej ceste auto a my dve s dcérou sme zastali a sledovali sme ju ako sa vracia po kraji cestou domou, ale zvuk auta ju desil, tak bežala. A to vnuklo asi šoférovi auta ten nápad ju na aute naháňať. Stočil až celkom na okraj cesty a dovtedy ju pri okraji naháňal, hoci mal celkom prázdnu širokú cestu, po ktorej ako odľahlej nikto nepremával, pokým ju nezrazil. A my dve s dcérou sme sa na tu naháňačku pozerali.
Zistila som si kto to bol a boli sme za starostom dediny a on povedal, že takého človeka môžme len morálne odsúdiť, nijako inak. Rozmýšľala som niekoľko dni, ako ho môžme morálne odsúdiť a vymyslela som len tento spôsob. V nedeľu počas prechádzky po dedine, som doradu do každej schránky pri dome hádzala oxeroxovaný príbeh ako konkrétny človek nám zabil mačku a ako sme sa na to s dcérou len pozerali.
Vzbudilo to v dedine neslýchané haló – je to úplne bláznivosť – veď to bola len mačka! Bolo zaujímavé s akými rôznymi reakciami som sa stretla a že jednému odporcovi, ktorému sa to nepáčilo, dobil sused o týždeň psa palicou, keď mu podliezol plot a ten zas nič, celkom nič neurobil, lebo sa bal zhoršenia vzťahu s tým susedom.
Všade toho človeka, ktorý nám zabil mačku, začali prezývať ľudia „vrah“. Nahlásili sme to aj na polícii a policajti sa ešte s niečím takým na dedine nestretli, ale pri kontrole zobrali tomu mužovi technicky preukaz a náš opitý sused, ktorého v tom aute ten muž domov viezol, nám odmietol svedčiť, že tu mačku zrazil. Bola by som opäť musela byť bláznivá, keby som s tým niečo viac chcela robiť, ako mi niektorí radili. Človek chce na dedine prežiť a nie byť považovaný za bláznivého, lebo preňho mačka niečo znamená.
Ešte po roku a pol som stretla na ulici blízko jeho domu staršieho muža, ktorý ma zastavil a predstavil sa mi slovami: Ja som otec toho vraha, čo vám zabil člena vašej rodiny. Ste spokojná, že ho každý v dedine už volá vrah?

Za zlomyseľnosť ľudí nemôžem. Pochybujem, že ich tak dojal život jednej mačky, určite mali voči nemu všeličo iné a volať ho jemu na zlosť vrahom, bola len zámienka mu ubližovať. Tento človek bol náhodou za to potrestaný a myslíte si, že morálne odsúdený za to, čo urobil? Alebo za niečo iné a toto bola len zámienka?
Ľudia nemajú radi mačky a radi sa navzájom odsudzujú za hocčo, to si myslím teraz. Nemyslím si, že morálne až tak odsúdili to, čo spáchal. Boli radi, že si môžu doňho kopnúť.

Videla som tu mačku, čo behala podpálená dokola na remeni. A ja už nerozumiem len jednému. Už nie tomu, či to ľudia odsúdia alebo nie a nakoľko, či to potrestajú a čo zbytočné alebo nezbytočné sa zas urobí. Nerozumiem tomu, že sa niekto nebojí to urobiť.
Ako to, že necíti strach? Keď sa ja 30 rokov pamätám na jedného obliateho pavúka, čo asi musí cítiť človek, čo si toto z pamäti nevymaže?
Som presvedčená, že to v ňom je. Pamäť je silne hovädo a strach je prirodzený. Je prirodzený aj pre netvora. Zdá sa mi to strašné s niečím takým žiť, že si už nijako nevybijete z pamäti ako ste niečo živé podpálili. Zdá sa mi to tak ťažko unesiteľne, že ten človek sa už podpálil sám. Takto si podpáliť navždy pamäť a svedomie, to musí byť strašný plameň, natoľko nechcieť a musieť sa potom už cely čas báť cítiť.
Ja verím tomu a verila som tomu asi aj ako päťročná, že nedá sa podpáliť nič živé bez toho, aby ste to nepáchali rovno na sebe. Myslím si, že všetko, čo urobíme, zacítime na sebe. Myslím si, že všetci sme takto spojení a nedá sa tomu újsť.
Mne sa zdá osud tých ľudí už teraz strašný.