druhý partner učitel

A písala som práve o tom, ako sú učitelia a prečo bezmocní a keď raz začne niektorý žiak aj strieľať, všetci sa budú len čudovať ako sprosti, lebo teraz sa to podceňuje.
A to som si nemyslela, že sa takéto niečo dočítam už na druhy deň a že sa to stalo dokonca v Poľsku!
Pomyslite si, že veď tam nikto nestrieľal, veď ako sa aj v diskusii k tejto téme píše, nikto to dieťa predsa neobesil, obesilo sa samo.
Ale mne sa to zdá hroznejšie, než keby sa niektorý žiak zbláznil a začal strieľať, pretože by sme si mohli pomyslieť, že bol chorý, preskočilo mu a bol jeden. Ale to nebol jeden žiak a bola to „len sranda“, „nič vážne“, o to vážnejšie to vidím.

Nedala som ten svoj článok na blog práve kvôli tejto téme, že neuveríte tomu, kam až to môže zajst, keď sa toľké problémy, ktoré už teraz sú v školstve, neriešia, že to sú asi len moje pesimistické predpoklady.
Teraz tu môžeme diskutovať, kto tam bol na vine, či cela spoločnosť, čo je dosť široký pojem, aby sme vôbec našli tie naše chyby a ktoré to sú, alebo učitelia, pretože o sikane môže vedieť len učiteľ?
Učitelia nie sú na vine, o tom bol môj článok, ktorý som sa rozhodla neuverejniť, až dnes, keď sa vám písať o tom možno už nebude zdať zbytočnosťou.

Bežní ľudia nemajú predstavu ako to v školstve teraz vyzerá a ako sa učitelia boja rodičov a nie naopak! Som často svedkom toho, že keď chcú učitelia zakročiť, tak im to znemožňujú rodičia a samotne vedenie školy, ktoré sa tiež boji sťažností rodičov vyssie. Je to všetko negatívnym dôsledkom stúpajúcich právomocí rodičov, ktoré povodne mali slúžiť pre dobro žiaka.

Keby ste učili, tak by ste zažili, že aj dvojku zo správania by ste nemohli dať len tak ľahko, aký byrokraticky systém by ste museli preskákať, aby ste sa ako učitelia istili, že pre to nebudete mat nepríjemnosti a možno také sťažnosti od rodičov, ktoré si radšej dobre rozmyslite. Dnes, keď dostane žiak zlu poznámku, môže sa ist rodič rovno sťažovať k riaditeľovi a riaditeľ sa tým bude zaoberať, napríklad poznámkou: Žiak vyrušuje počas hodín. Nič viac a môže to byt predmetom skúmania, či ucitel nie je zaujatý voči žiakovi, aj keby to bola prvá poznámka. Mnohým ľuďom nedošlo, že skončila doba, keď sa rodičia báli ucitelov, alebo žiaci a nastala doba, keď sa učitelia boja rodičov. Vidím to často a som toho svedkom.
Včera napríklad povedala kolegyňa: Vieš, bojím sa. Včera som dala poznámku tomu a tomu žiakovi a dnes asi príde do školy jeho mama...
A keď sme dnes ráno vychádzali z kabinetu, povedala jedna staršia kolegyňa a už dosť vyrovnaná osoba, čo sa nestresuje, že jej jedna mamička povedala, že si nevie rady so svojim synom. Len sa zasmiala ta kolegyňa, prepáčte ucitelovi tak ľudsky to zasmiatie, keď tri roky nemohla matku presvedčiť, že nie je zaujatá, keď sa sťažuje a bezvýsledne, čo s tým žiakom zažíva. Všetky veľmi dobre vieme, ako dokážu narušiť vyučovanie aj dvaja, traja žiaci tak, že ostatní žiaci ani nepočujú výklad ucitela.
Viem vymenovať veľmi veľa bodov, čo všetko ucitel nemôže a nesmie, ale vymenovať, čo smie, to už prakticky neviem. Môže sa porozprávať s rodičom a celkom už závisí na rodičovi, či vôbec ucitelovi uverí. Ale akosi stúpa počet rodičov, čo sú snáď absolútne nekritickí voči svojim deťom. A je pravda, ako aj Jozef Červeň v svojom článku napísal, že sú to práve rodičia deti s najvacsimi výchovnými problémami.
Ja učím len na prvom stupni, ale už som zažila, že som nemohla dať známku, akú som chcela, pretože mame tu také a také príkazy, ktoré formálne musíme dodržať, aj keby to nebolo logické. Už som zažila, že som nemohla dať dvojku zo správania, pretože nestihla som ten byrokraticky postup, od prečinu žiaka po klasifikačnú poradu. Škola sa isti proti sťažnostiam, možným sťažnostiam. Hlavne nám všade opakujú, čo nesmieme, lebo stal sa taký a taký prípad a rodič sa sťažoval! Učitelia sa proste boja. Pre toto sa boja zakročiť, pretože im už rodičia tak slapu na päty, že sa boja.
Myslím si, že sa proste našli rodičia, čo svoje práva zneužívajú.
Neviem, aký to ma dosah v zdravotníctve, keď lekárov už toľkí kontrolujú a obviňujú, ale v školstve to ma aj taký nebezpečný dopad, že sa už natoľko musí byrokraticky istiť všetko, že to zarovno znemožňuje ucitelom konať.
Viete, že nemôžete potrestať žiaka ani tým, že nepôjde na školský výlet? Ani to nesmiete. Iba, keby rodia súhlasil. Rodič dnes rozhoduje prakticky o všetkom. Bežne rodičia rozhodujú o počte domácich úloh na rodičovskom, úplne všetko už môže ucitel čakať.
Vraj mame na prvom stupni ešte malé deti a preto sa nič nerieši. Vlastne, keď je problémový žiak v správaní, skoro celkom nič sa s tým nerobí. Rodič vo väčšine prípadov tomu neverí a ktorý ucitel, by to chcel dokazovať? Aby bol označený za zaujatého? Učitelia to vzdávajú, rodičia uveria až vtedy, spravidla keď je neskoro a už sami svoje deti nezvládajú. Učitelia ich nechávajú prejst na druhy stupeň s jednotkou so správania. Veď to by rodič neprežil, aby jeho malé a milé dieťa bolo nespravodlivo trestane!
A z druhého stupňa učitelia sa zas môžu o uciteloch z prvého domnievať, že správanie deti zanedbali, pretože si nevedia predstaviť, že rodičia takto ešte malých deti vidia v nich len ich malé a milé detičky, na ktoré by nedali dopustiť.
Ja si myslím, že keď sa to nerieši na prvom stupni, tak na druhom ťažšie a ani tam, ako vidím, sa nedá a vždy sa deti posúvajú len ďalej.
Keby niekoho žiak ohrozoval, veľmi pravdepodobne by to dopadlo tak, ako tu niekto v diskusii k spomínanému článku napísal, že ucitel by dal výpoveď a žiak by ostal na škole, keď si nevyberie sám inú školu.
Dnes tu mame už systém, ktorý zabezpečuje, aby sa žiakovi neublížilo zo strany školy a pod tuto ochranu patria všetky deti, čiže aj tie, ktoré by v budúcnosti alebo teraz mohli ohrozovať aj vaše dieťa. Je to taký paradox ochrany, ktorá aj násilníkovi zabezpečuje ochranu. Všetko sa prísne kontroluje a učitelia sú a vedia o tom, tvrdo postihovaní, čo im znemožňuje potrestať akýchkoľvek vinníkov. Všetko to tu už je, ale v takej byrokratickej forme, aby sa školstvo istilo, že napokon to prináša nežiadúce výsledky, pretože rodičia môžu byt ti, čo svoje práva zneužívajú.

Spor „ucitel – rodič“ pri výchovných problémoch, nie je taký jednoznačný, ako sa niektorí čitatelia zameraní v neprospech ucitelov môžu domnievať. Ako robia chyby učitelia, tak isto sa dopúšťajú chyb aj mnohí rodičia a teraz vo vacsej miere rodičia, keď majú vacsie právomoci oni.
Poviete si, že nebezpecnejsie je, keď urobí chybu ucitel, pretože práve ako ucitel by ju nemal urobiť, ale ja v praxi vidím, že ďalekosiahlejšie následky ma, keď chyby robia rodičia, pretože ucitela môžete zmeniť, ale rodič, čo podceňuje výchovu je pre to dieťa najviac určujúci kamkoľvek ich dieťa pôjde. Tento vzťah trvá cely život, rodič vždy bude viac znamenal ako len ucitel a na psychiatriách sa neriešia vzťahy s ucitelmi, ale s rodičmi áno.
Podľa mňa tu mame výsledky toho, že kompletne všetci mame sklon podrývať autoritu ucitelov a to sa ani vo vzťahu medzi partnermi neoplatí. V tomto prípade je len ten druhý partner učitel.

Ospravedlňujem sa za chybajucu diakritiku, nechce sa mi pracne kopírovať, lebo predpokladám, že tento článok vymažem.