Keď je koze dobre, ide na ľad tancovať

Vždy bola krehká, celý život štíhla žena, možno kostnaté mala len kolená, keď sme si porovnávali nohy. Neboli sme nikdy krásne ženy, ale nohy sme mali! Nosili sme spolu mnohé veci, len niekedy do niečoho "nevošla". Mali sme spoločné všetko.
V ten deň pribehol náš syn s tým, že babička leží na chodníku. Neverila som, či dobre počujem, dieťaťu môžete aj nerozumieť. Ale ona vážne na chodníku ležala, ako potom veľmi často som ju videla v oveľa ťažších stavoch pri chorobách a ja nerozoznám, keď je niekto opitý, lebo nikto nikdy okolo mňa nepil. Nemala som takého ani otca, ani dedka, ani uja, nikoho.
Neverila by som, že ju nedokážem hore, na druhé poschodie odniesť. Bola ako ťažké vrece zemiakov, hoci malá ako ja a mocovala som sa s ňou po ležiačky ju po schodoch hore ťahajúc, aspoň do brány.
Tam som ju oprela na chodbe o stenu do sedu a snažila sa ju prebrať. Otvorila modré oči, mala ich vždy neuveriteľne presne modré a nervózna z toho, čo sa deje doma, som jej dávala otázky. Bľabotala ako som ju veľakrát počula, pred operáciou, po operácii, toľkokrát v nemocnici pri ťažkých stavoch...
Doma som mala batoľa v postieľke, čo nesmie zostať samé a ešte ďalšie dve deti. Nebolo nikoho, kto by mi pomohol. Všetci boli v práci, aj môj muž, nemal ani mobil, mal sa vrátiť večer niekde zďaleka a už ani neviem ako som zavolala sanitku.
Sama som ju hore nevyniesla. Nevedela som, či mam stáť pri nej v bráne, či utekať hore. Práve som ešte piekla tortu, v ten deň prostrednému k narodeninám. Malá v postieľke vykrikovala a ja som sa mala učiť ešte na zajtra na skúšku a zápočet. Keď už som šla preč, vždy naraz som mala niekoľko termínov skúšok a zápočtov v inom meste.
Chvíľu som pri nej čupela a keď bľabotala ďalej, ako mi odpovedala úplne mimo, začala som ju mlátiť, že ja toto nezvládnem, keď ešte aj ona mi príťaží.
Jej boli vtedy vzdialene narodeniny, na ktorých som si ja vždy dala záležať tak, ako vždy aj ona. Aj skúšky, čo už sa týkali len mňa, ona už mala pocit, že to zvládnem.
Ja všetko zvládnem.
O tom, že som sa možno ešte pred dvomi týždňami chcela aspoň v myšlienkach hodiť pod vlak, o tom nevedela. Ešte roky!
Nemohla by som sa hodiť! Mám deti. A ako by to prežila ona a aj tak by po mne ani pes neštekol. Po samovrahoch bláznivých, lebo aj tak len tak ich ľudia vidia, po veľmi krátkom čase po nich ani pes neštekne. Ešte si zmažú život tým, že boli blázni. Každú bolesť! Zmažú, že bola len bláznovstvom človeka, čo sa nevedel zaradiť.
Je absolútne hlúpe spáchať samovraždu.
Behom jedného mesiaca sa mi zrútil svet. Dnes viem, že to bola detinskosť. Len som prvýkrát, už ako dospelá koza zažívala, aké to je, keď je vám prvý partner na svete neverný. Toto "očkovanie" si len mnohí zažili nie v tak ťažkom čase, možno pred manželstvom a nie vtedy, keď máte skúškové obdobie, malinke dieťa a mamu v ťažkom stave.
A možno nie vtedy, keď ani vašej matke sa nechce žiť a vy to neviete. Každý má niekedy takéto chvíle. A ona silná, čo prežila všetko, aj ťažký infarkt, aj skoro smrť, keď sme si mysleli, že ani neprežije, čo som sa s ňou lúčila pred ťažkou operáciou srdca, tehotná, ako keby nič a ona to nevedela a boli sme zmierené, že sa možno vidíme naposledy, nevedela už prežiť len samotu. Ani dcéra vám niekedy nevynahradí samotu alebo ktovie čo. Len ja si myslím dodnes, že to bola samota. Hoci som k nej chodila skoro každý deň, videli sme si do okna, presťahovala som ju na tú istú ulicu a dovtedy a dlho ten byt zháňala, aby nebola ďaleko sama. Nemohla umývať okná, nemohla vysávať, starala som sa o dva byty, aj prádlo som jej prala.
Možno bolo zrazu príliš dobre, aj keď toho bolo príliš veľa, aby si uvedomila svoju samotu.
A možno som ju viac mala zaťažovať sebou, že aj mne sa zrútil svet, aby nemala pocit, že ja som silná a ona sa už zrútiť môže, lebo už ma ani chrániť, ani chápať nemusí.
V ten deň len nič nejedla. A dala si jedno pivo. A aj ja som taká slabá konštrukcia, že by ma o hlade aj jedno pivo zložilo.
Prišli záchranári, vyniesli ju hore, do detskej. Pichli jej injekciu a povedali mi, že to nie je nič vážne, že je len opitá. A nech sa na ňu chodím pozerať.
V jednej izbe som pozerala do postieľky, kde tyčami v nej lomcovala moja dcéra, v druhej na mamu, ktorá sa nezobudila dlho a v kuchyni som dopiekla tortu. V ten deň sme aj oslavovali, ako inak. Narodeniny boli u nás vždy veľká udalosť a to by bolo nemysliteľné..., niečo ako zákon, čo určuje dieťa svojim narodením, porušiť. Na druhý deň som zvládla všetky skúšky, stále sa mi zdá neuveriteľné, ako to bolo všetko naraz.
Moja mama mala len mňa. Možno, keby mala štyri deti, tak by sa tiež nemohla zrútiť, že je už dobre. A možno by sa bola pri nich naučila, že je automat, ktorý sa pokaziť nemôže. Bola by celý život krájala chleby a nestihla ani pomyslieť na seba. Keď je koze dobre, ide na ľad tancovať, ako mi povedal môj muž. A veru mal pravdu.
Hneď ako mi bolo dobre, som sa rozviedla. A nikdy by som nenútila nikoho do ničoho. Ani žiadnu ženu, aby mala dieťa, ktoré nechce, iba ak rovno štyri - päť, všetky, aby jej ľad nestihol prísť na um. Ale možno veľa ľudí si myslí, že všetko máte zvládnuť. Tlačia na vás, aby ste zvládli! A možno sú presvedčení, že oni by sa v takej situácii nemohli ocitnúť. A keby, tak by ju zvládli.