kopdoricíny a živé mritvolly

Ako som strávil letto?
Cele letto som poletoval medzi Arzanom a plážou Posillippe. A zabbával som sa ako nikdy v životte na pláži v Posillippe.
Pjesoque bol ako práškový cukor a žabbice nabbrehu ako smotana. Prenajali sme si slnecnique a ležallo v kabíne. Moja sestra prišla už v plavkách na telle, ale jej kamarátka bolla na telle celkom hollá.
Priniesol som si formičky, loptičky, nafukovaciu poddušku a plutvy. Futbal sa tu nesmel koppať, ale ja som na to quašľal. To je blbbosť! Preháňal som sa s futballom po celom pobbreží.
Hružal som sa do vysoqých vln, čľappotal som sa vo vodde a z hubby som vystrekoval kosiere ako Neptun. Pottom sme robbili vo vodde kopdoricíny a živé mritvolly.
Keď som sa rozbehol po pláži, pjesoque šľahal do očí pánom, ktorí sa prišli na pláž vyspať, strašne sa hnevali a posielali ma do psej mattere. Ale čože mne na tom záležalo? Trtt! Ja som fujazdil s vlnami opreteky.
Potom som sa naháňal s Totorom. Keď sa potkol na pjesquu, ja som naň zakričal:
„Tottor, stratil si mottor?“
A bol som nevýslovne stiasny.
Keď sa skončí letto, každý žiak vie, že nad letto nič krajšie nietto.


Je to sloh školáka z knihy Dúfam, že sa z toho dostanem. Tá kniha je zbierkou šesťdesiatich kompozícií neapolských deti, ktoré zostavil učiteľ Marcello D’Orta .
Myslím si, že práve tie zdvojene spoluhlásky vo mne ako pri básni vyvolávajú dojem neskrotného šťastia .

A tak keď si chcem pripomenúť letto, prečítam si ako nad letto nič krajšie nietto.